Jediný spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným chce (a) odvolať súčasného konateľa, (b) vymenovať nového konateľa, a súčasne (c) schváliť znenie zmluvy o výkone funkcie pre nového konateľa, ktorej súčasťou má byť aj úprava otázok týkajúcich sa jeho odmeňovania.

„Augustová“ novela Obchodného zákonníka („OBZ“) kladie na korporačný akt obsahujúci jednotlivé tieto typy rozhodnutí špecifické formálne požiadavky.

Po prvé, pokiaľ ide o rozhodnutie týkajúce sa vymenovania a odvolania konateľov, podľa § 132 ods. 1 posledná veta OBZ s odkazom na § 127a ods. 4 písm. c) OBZ musí byť vyhotovené buď vo forme notárskej zápisnice o právnom úkone alebo vo forme dokumentu autorizovaného advokátom.

Po druhé, pokiaľ ide o rozhodnutie týkajúce sa odmeňovania konateľa (pod čo môžeme zaradiť aj schválenie zmluvy o výkone funkcie, pokiaľ upravuje aj otázky odmeňovania), podľa § 132 ods. 1 OBZ musí byť pravosť podpisu jediného spoločníka na takomto rozhodnutí úradne osvedčená.

Ako postupovať pri príprave rozhodnutia jediného spoločníka podľa § 125 ods. 1 písm. f) OBZ pokiaľ ide o vymenovanie, odvolanie a odmeňovanie konateľov? Presnejšie, ako postupovať, aby rozhodnutie jediného spoločníka v tomto prípade bolo (a) spôsobilým zápisovým podkladom pre registráciu zmien zapisovaných údajov v obchodnom registri a súčasne (b) materiálne a formálne platné?

Z pohľadu advokáta je obsahom úkonu autorizácie podľa novelizovaného § 1a ods. 2 zákona o advokácii („ZA“) najmä „spísanie dokumentu o právnom úkone, pre ktorý Obchodný zákonník alebo osobitné predpisy vyžadujú formu dokumentu autorizovaného advokátom.“

Odložme na neskôr posúdenie, či rozhodnutie jediného spoločníka (vo všeobecnosti) predstavuje právny úkon (resp. predpokladajme, že v kontexte citovaného § 1a ods. 2 ZA pôjde o právny úkon, pre ktorý OBZ vyžaduje formu dokumentu autorizovaného advokátom) a sústreďme pozornosť na postup advokáta pre prípad, kedy rozhodnutie jediného spoločníka má súčasne obsahovať (a) rozhodnutie, pre ktoré OBZ vyžaduje formu dokumentu autorizovaného advokátom a (b) rozhodnutie, pre ktoré OBZ nevyžaduje formu dokumentu autorizovaného advokátom, ale vyžaduje aby podpis jediného spoločníka na rozhodnutí bol úradne osvedčený.

Je podmienkou platnosti rozhodnutia jediného spoločníka (pokiaľ ide o formu), aby rozhodnutie jediného spoločníka bolo vyhotovené vo forme dokumentu autorizovaného advokátom (pre pokrytie otázky vymenovania a odvolania konateľov) a súčasne, aby obsahovalo aj úradne osvedčený podpis jediného spoločníka (pre pokrytie otázky odmeňovania)?

Je prípustné autorizovať rozhodnutie jediného spoločníka (a pripojiť doložku o autorizácii) a následne ešte žiadať, aby spoločník zabezpečil úradné osvedčenie svojho podpisu na rozhodnutí? Alternatívne, je prípustné pripojiť autorizačnú doložku na rozhodnutie jediného spoločníka, ktorého súčasťou je už osvedčovacia doložka notára? Obe možnosti sa zdajú byť nepraktické, pričom druhá možnosť s ohľadom na povinnosti advokáta upravené v novom usmernení predsedníctva Slovenskej advokátskej komory k autorizácii zrejme ani neprichádza do úvahy.

Nepraktické sa zdá byť aj rozdeľovať rozhodnutie jediného spoločníka do dvoch samostatných dokumentov (napr. k tomu istému dňu), a to na (a) rozhodnutie jediného spoločníka o výmene konateľov vyhotovené vo forme dokumentu autorizovaného advokátom a (b) rozhodnutie jediného spoločníka o schválení znenia zmluvy o výkone funkcie nového konateľa (a odmeňovania) s úradne osvedčeným podpisom spoločníka.

Pokiaľ ide o registráciu podľa nového zákona o obchodnom registri („ZOR“), resp. o konanie, ktorým sa má dosiahnuť zmena zapísaných údajov v obchodnom registri, podľa § 50 ods. 1 písm. g) ZOR bude napr. notár - registrátor preskúmavať, či „zápisové podklady sú predložené vo forme ustanovenej Obchodným zákonníkom alebo osobitnými predpismi.“

Pojem „zápisový podklad“ definuje § 2 písm. h) ZOR, pričom, ak správne čítam dikciu definície, takýmto podkladom je, okrem iného, dokument ktorý ZOR, OBZ alebo osobitné predpisy vyžadujú pre zmenu zápisu alebo výmaz zapísanej osoby.

Predpokladám, že pojem zápisový podklad reflektuje dokument, z ktorého majú vyplývať údaje, ktoré sa zapisujú do obchodného registra (v načrtnutom prípade by išlo o údaje o konateľoch a dátumoch skončenia, resp. vzniku ich funkcií).

Rozhodnutie jediného spoločníka autorizované advokátom by v otázke výmeny vedenia spoločnosti malo registrátorovi na vykonanie registrácie v danom rozsahu postačovať, resp. registrátor nemá dôvod odmietnuť vykonať registráciu zmeny zápisu v časti štatutárneho orgánu spoločnosti na základe rozhodnutia jediného spoločníka, ktoré je autorizované advokátom, nakoľko takéto rozhodnutie (ako zápisový podklad) podľa § 50 ods. 1 písm. b) a g) ZOR preskúmava len v rozsahu preverenia (a) existencie zapisovaných údajov a (b) formy ustanovenej Obchodným zákonníkom (tzn. funkcia konateľa + forma dokumentu autorizovaného advokátom).

Podľa vykonávacej vyhlášky k novému zákonu o obchodnom registri sa pri zmenách v spoločnosti s ručením obmedzeným v kontexte výmeny vedenia považuje za zápisový podklad (a) rozhodnutie o vymenovaní konateľa a (b) rozhodnutie o odvolaní konateľa, ak z nich vyplývajú zapisované údaje.

Zmluva o výkone funkcie konateľa sa do zbierky dokumentov neukladá (k jej uloženiu môže dôjsť asi len nepriamo, napr. ak by bola súčasťou dokumentu, ktorým sa preukazuje ustanovenie do funkcie podľa § 34 písm. e) ZOR). Rovnako sa do registra nezapisujú (ani sa v minulosti nezapisovali) údaje o odmeňovaní konateľa.

Čo však s formálnou požiadavkou na úradné osvedčenie podpisu jediného spoločníka vo vzťahu k rozhodnutiu o schválení zmluvy o výkone funkcie konateľa, resp. odmeňovaní nového konateľa?

Rieši danú situáciu § 50 ods. 4 ZOR (?), podľa ktorého „ak (…) Obchodný zákonník vyžaduje, aby boli podpisy na zápisovom podklade úradne osvedčené, takéto úradné osvedčenie sa nevyžaduje, ak je dokument vyhotovený vo forme dokumentu autorizovaného advokátom.“

Hypotéza citovaného ustanovenia zdá sa predpokladá situáciu, kedy (1) OBZ vyžaduje, aby boli podpisy na zápisovom podklade úradne osvedčené, a súčasne (2) takýto dokument môže byť, resp. je prípustné, aby bol vyhotovený vo forme dokumentu autorizovaného advokátom.

Napĺňa spomínané rozhodnutie jediného spoločníka hypotézu § 50 ods. 4 ZOR? Inak povedané, pokrýva aj prípad rozhodnutia jediného spoločníka, ktoré v sebe kumuluje prvky rozhodnutia o výmene konateľov a rozhodnutia o odmeňovaní nového konateľa? Obdobne, považuje sa rozhodnutie, ktorým jediný spoločník rozhoduje o vymenovaní a odvolaní konateľov a o odmeňovaní nového konateľa za zápisový podklad v zmysle § 50 ods. 4 ZOR, (a) ako celok alebo (b) len v časti vymenovania a odvolania konateľov?

Nechcem hádať úmysel zákonodarcu a k odpovedi by som sa najradšej dostal rozumným výkladom s preferenciou praktického uplatňovania.

Adresátmi § 50 ZOR (s nadpisom „všeobecný prieskum“) sa zdajú byť registrový súd a notár-registrátor, avšak nie je mi zrejmé, prečo je potrebné ich takto inštruovať cez štvrtý odsek pokiaľ ide o požiadavku týkajúcu sa úradného osvedčenia podpisu.

Je prípustná interpretácia, v rámci ktorej by § 50 ods. 4 ZOR v načrtnutej modelovej situácii „hasil“ absenciu splnenia požiadavky na úradné osvedčenie podpisu jediného spoločníka (ako táto požiadavka vyplýva z § 132 ods. 1 OBZ)?

Zdá sa, že v novelizovaných predpisoch sú (a) notárska zápisnica o právnom úkone, (b) dokument autorizovaný advokátom a (c) úradné osvedčenie podpisu vnímané ako kvázi-ekvivalentné (do určitej miery), avšak nie som si istý, či to v kontexte § 50 ods. 4 ZOR vedie (alebo má viesť) k záveru, že autorizácia v tomto prípade postačuje.

Od účinnosti nového ZOR aj novelizovaných OBZ a ZA už uplynulo niekoľko týždňov. Predpokladám, že mnohí kolegovia už túto otázku budú mať vyriešenú a rád sa nechám upozorniť na relevantné ustanovenia, prípadne si prečítam výklad alebo riešenie v komentároch.

Osobitne k obsahu úkonu autorizácie dokumentu advokátom

Je advokát oprávnený na základe § 1a ods. 2 ZA autorizovať dokument, ktorého súčasťou sú dva alebo viaceré právne úkony, pričom zákon autorizáciu vyžaduje len pre niektorý z nich? Inými slovami, ak je v dokumente poňatých viacero právnych úkonov, autorizuje advokát len právny úkon, pre ktorý zákon vyžaduje formu dokumentu autorizovaného advokátom alebo autorizuje dokument v jeho celistvosti, resp. v celom jeho kontexte?

S autorizáciou podľa novelizovaného ZA zatiaľ nemám praktickú skúsenosť. Z aktualizovaného usmernenia komory k tejto téme sa mi nezdalo, že súčasťou doložky o autorizácii alebo záznamu v registri autorizácii by mal byť aj údaj identifikujúci konkrétny právny úkon, pre ktorý advokát vykonáva autorizáciu dokumentu.

S ohľadom na obsah úkonu autorizácie (ktorým podľa § 1a ods. 2 ZA je okrem spísania samotného dokumentu aj „posúdenie, či úkon neodporuje zákonu, neobchádza zákon, neprieči sa dobrým mravom, a či ním nedôjde ku skutočnosti zakladajúcej vznik škody“) mám za to, že advokát síce autorizuje dokument s prihliadnutím na konkrétny právny úkon (pre ktorý to zákon vyžaduje), ale posúdenie v zmysle uvedenej požiadavky podľa § 1a ods. 2 ZA by sa malo vykonať pri zohľadnení aj ostatných právnych úkonov, ak sú obsiahnuté v dokumente, ktorý je predmetom autorizácie.

Samozrejme, posúdenie, či úkonom nedôjde ku skutočnosti zakladajúcej vznik škody (škody na strane spoločníka alebo spoločnosti?) nie je až také podstatné pre zápis zmeny konateľov v obchodnom registri, ale môže byť významné minimálne pre nadbiehajúci agency problém vo vzťahu klient – advokát v širšom kontexte aplikácie staronového inštitútu autorizácie dokumentov advokátom.

S autorizáciou podľa starej úpravy nemám žiadne skúsenosti, nakoľko som v tom čase nebol advokátom. Z dávnych diskusií s kolegami, bez konkrétnych dát a teda skôr anekdoticky som vnímal, že autorizácia zmlúv o prevode nehnuteľností sa výrazne nevyužívala. V priebehu rokov sa to samozrejme mohlo zmeniť a môžem sa mýliť, tak ako pri preceňovaní významu autorizácie podľa aktuálnej úpravy.

Nálezem ze dne 30. července 2026, sp. zn. III. ÚS 721/26, vymezil Ústavní soud podmínky, za nichž lze nařídit předběžné opatření ukládající poskytovatelům internetového připojení znepřístupnit webové stránky podle § 40 odst. 1 písm. f) autorského zákona.

Významně rozšiřuje okruh toho, co je navrhovatel povinen doložit, doplňuje zájmy, které soud poměřuje, a připojuje měřítko, jímž se poměřuje stáří předložených podkladů.

Následující text rekapituluje závěry nálezu v pořadí, v jakém o návrhu rozhoduje soud prvního stupně.

Městský soud v Praze usnesením ze dne 12. března 2026, č. j. 2 Nc 1012/2026-168, uložil dvěma poskytovatelkám internetového připojení zdržet se poskytování služby umožňující přístup ke stránkám na dvou doménách. Držitelka domén však nebyla účastnicí řízení, o usnesení se dozvěděla až po jeho vydání od jedné z účastnic.

Pregnantně řečeno: Uložil operátorům O2 a T‑Mobile, aby zablokovali přístup na dvě konkrétní domény svým uživatelům. Vlastník domény se o předběžném opatření dozvěděl od jednoho z účastníků až poté, co weby na obou doménách přestaly velké části uživatelů v ČR fungovat.

Ústavní soud výrokem I. vyslovil, že napadeným usnesením bylo porušeno právo stěžovatelky na účinný prostředek nápravy podle čl. 13 Úmluvy a práva na soudní ochranu, na řádné projednání věci a na ochranu vlastnického práva podle čl. 36 odst. 1 a čl. 11 odst. 1 Listiny. Výrokem II. návrh na zrušení usnesení zamítl, protože je městský soud v mezidobí zrušil sám.

Pro budoucí rozhodovací praxi soudů prvního stupně je podstatné, komu nález otevřel cestu k přezkumu.

V bodě 48 Ústavní soud konstatuje, že „právní úprava a její výklad tedy nepočítá s účastenstvím uživatelů internetu v řízení o vydání soudních zákazů podle § 40 odst. 1 písm. f) autorského zákona“, a v bodě 21 kvalifikuje napadené usnesení ve vztahu k držitelce domény jako jiný zásah orgánu veřejné moci: účastnicí sice nebyla, „materiálně ji však napadené usnesení bezprostředně zasáhlo“.

Vedlejší účastenství podle § 93 o. s. ř. ani návrh na zrušení opatření podle § 77 odst. 2 o. s. ř. přitom Ústavní soud za efektivní prostředek ochrany nepovažuje; první proto, že vedlejší účastník „nemá samostatné procesní postavení“ (bod 23), druhý proto, že jím lze přezkoumat pouze to, „zda v čase nepominuly důvody nařízení předběžného opatření, nikoli zákonnost předběžného opatření v době jeho nařízení“ (bod 24).

Nález vychází z povahy tohoto typu opatření. V bodě 64 je řadí mezi uspokojující předběžná opatření, u nichž „jedna strana vždy nese riziko nenapravitelných nebo ‚těžko napravitelných‘ následků chybného rozhodnutí“, a v bodě 66 dodává, že řízení o vydání předběžného opatření „obecně není vhodným fórem pro rozhodování o komplikovaných regulatorních zásazích, jejichž lidskoprávní aspekty by měly být hodnoceny v plnohodnotných řízeních“. Z toho plynou nároky na odůvodnění, které nález rozvádí ve čtyřech krocích a shrnuje v bodě 79.

Prvním krokem je zajišťované právo. Soud se podle bodu 68 musí „nejprve vždy vypořádat s otázkou, zda navrhovatel osvědčil, že mu náleží autorské právo k dílům neoprávněně zpřístupněným veřejnosti na webové stránce, vůči níž návrh směřuje“. Zde nález setrvává u osvědčení.

Druhým krokem je zajišťovací důvod, tedy podle bodu 69 „takové ohrožení prosazení práva, kterému nelze předejít jinak než vydáním předběžného opatření“.

Zde už nález mluví jinak. Soud se musí vypořádat s tím, „zda navrhovatel prokázal, že na příslušné webové stránce dochází k neoprávněnému zpřístupňování děl, k nimž mu autorská práva svědčí“.

Rozdíl mezi osvědčením a prokázáním není terminologickou nedůsledností. Nález stejné rozlišení drží i ve shrnutí v bodě 79: autorské právo se osvědčuje, zbylé předpoklady se prokazují.

Třetím krokem je subsidiarita. Podle bodu 71 navrhovatel „bude muset prokázat, že neměl možnost obrátit se přímo na konkrétní porušovatele nebo provozovatele internetové stránky či držitele domény, proti níž návrh směřuje (např. proto, že nelze zjistit skutečného provozovatele či jeho kontaktní údaje), případně je kontaktoval, aniž by následně došlo k odstranění zásahu do autorského práva“.

Tento požadavek Ústavní soud nedovozuje z autorského zákona ani z judikatury Soudního dvora, nýbrž z ústavního pořádku a ze štrasburské judikatury. Důvodem je právě to, že porušovatel, provozovatel stránky ani držitel domény se řízení neúčastní.

Bod 70 popisuje situace, kdy je subsidiarita splněna: koncové uživatele nelze v anonymním prostředí identifikovat, provozovatelé stránek se účelově mění nebo sídlí v cizích jurisdikcích a totéž může platit o poskytovatelích hostingu. Blokace prostřednictvím poskytovatelů připojení je řešením pro tyto případy.

Čtvrtým krokem je šetrnější prostředek. Podle bodu 72 musí navrhovatel prokázat, že „zamezení porušování autorských práv nelze zajistit opatřením, které by bylo šetrnější co do šíře záběru“, neboť „znepřístupnění celé webové stránky je totiž mimořádně invazivním opatřením, spojeným s vysokým rizikem zasažení legitimního obsahu“.

Nález současně pojmenovává, co šetrnějším prostředkem rozumí: „přesněji cílenou blokací výlučně nelegálního obsahu (např. na úrovni subdomény), anebo blokací po omezené časové období“.

Nesplnění kteréhokoli ze čtyř uvedených předpokladů není vadou návrhu, kterou by soud vyzýval odstranit. Jde o předpoklady důvodnosti. Návrh, u něhož některý z předpokladů doložen není, je nedůvodný.

Pregnantně řečeno: Nositel práv musí soudu doložit čtyři věci.

• Že mu autorské právo k dílům svědčí.
• Že se díla na stránce opravdu zpřístupňují.
• Že nemohl jít přímo za tím, kdo stránku provozuje, nebo za držitelem domény, případně že za nimi šel a nepomohlo to.
• A že nešlo zablokovat méně, tedy jen část stránky nebo jen na čas.

Chybí-li jediná z těchto esencí, soud návrh zamítne.

Aktuálnost podkladů není pátým krokem. Je to měřítko, jímž se poměřují podklady ke všem čtyřem krokům předchozím.

Podle § 75c odst. 4 o. s. ř. je pro předběžné opatření rozhodující stav v době vyhlášení, respektive vydání usnesení soudu prvního stupně. Ústavní soud z toho v bodě 73 dovozuje, že se obecné soudy „nemohou spokojit s tím, že navrhovatel osvědčil, resp. prokázal, že mu zajišťované právo nebo zajišťovací důvod svědčil někdy v minulosti“.

Bod 74 to převádí na obě strany řízení. Navrhovatel osvědčuje, že mu autorská práva svědčí aktuálně, a prokazuje, že porušování trvá přinejmenším v okamžiku podání návrhu. Soud pak posuzuje, zda jsou předložená tvrzení relevantní pro skutkový stav, který je v době rozhodování aktuální.

Věc, v níž byl nález vydán, ukazuje uplatnění tohoto měřítka. Návrh byl podán v červnu 2024 a opíral se o znalecký posudek vycházející z vyhledávání provedeného v dubnu a květnu 2024. Předběžné opatření bylo nařízeno až v březnu 2026. Mezi osvědčením skutkového stavu a nařízením opatření tak uplynulo více než rok a půl (bod 80).

Průtahy způsobily spory o místní příslušnost, tedy okolnosti nezávislé na vůli navrhovatelky. Ústavní soud přesto uzavřel, že specifické okolnosti řízení nemohou ospravedlnit, aby se soud spokojil s takto starým osvědčením. Takový přístup je „v příkrém rozporu s účelem institutu předběžného opatření i samotným textem zákona“ a vykazuje znaky svévole, „které jsou zesílené zvolením mimořádně invazivního opatření v podobě znepřístupnění celé webové stránky prostřednictvím poskytovatele připojení“ (bod 82).

Nález zároveň uvádí postup, jímž se tomu soud vyhne. Podle bodu 83 platí, že byl-li soud v důsledku předchozích průtahů nucen pracovat s více než rok a půl starým návrhem, „nic mu nebránilo v tom, aby navrhovatelku přinejmenším vyzval k osvědčení aktuálnosti dříve uvedených tvrzení (uvedením aktuálních tvrzení, případně doložením aktuálních listin)“.

Bod 84 pak konstatuje, že bez takové výzvy nebylo možné kvalifikovaně posoudit ani existenci zajišťovaného práva a zajišťovacího důvodu, „natož posoudit naplnění požadavků, které Ústavní soud rozvedl výše“.

Prahovou hodnotu, od níž je časový odstup podstatný, nález nestanoví. V prostředí, které se podle bodu 83 vyznačuje mimořádnou proměnlivostí obsahu, bude nutné práh odvíjet od povahy tvrzení, jež mají být osvědčena.

Pregnantně řečeno: Soud nesmí blokovat web na základě zjištění, která jsou stará dva roky. Vleklé spory o příslušnost na tom nic nemění. Trvalo-li řízení dlouho, má soud navrhovatele vyzvat, ať doloží, jak stránka vypadá teď.

Pro odvolací řízení z toho plyne, že přezkum aktuálnosti podkladů se s pravidlem o rozhodném stavu nemíjí. Odvolací soud pracuje s týmž okamžikem jako soud prvního stupně, a posuzuje tedy, zda materiál, z něhož soud prvního stupně vycházel, byl k tomuto okamžiku časově relevantní.

Jsou-li předchozí předpoklady splněny, přistupuje soud podle bodu 75 k posouzení přiměřenosti v užším smyslu.

Bod 76 vymezuje, co se poměřuje: míra ochrany, kterou opatření poskytuje základním právům navrhovatele, proti míře omezení základních práv osob, kterých se opatření dotýká.

Nález tyto osoby vyjmenovává. Jde o svobodu projevu a právo na přístup k informacím, o vlastnické právo a svobodu podnikání provozovatelů blokovaných webů a držitelů domén, dále o koncové uživatele internetu a o poskytovatele připojení. Do vážení tedy vstupují i osoby, které se řízení neúčastní a jejichž stanovisko soud k dispozici nemá.

Bod 77 doplňuje měřítko intenzity: „čím intenzivnější je zásah do předběžným opatřením omezených základních práv, tím silnější musí být ohrožení, resp. zásah do základního práva, jež má předběžné opatření chránit“.

Roli hraje, zda je převážným účelem blokovaných webů systematické porušování autorských práv, nebo zda jde o ojedinělé excesy, a jaký je podíl nelegálního obsahu na dotčené stránce. Nehledě na tento podíl je podle téhož bodu třeba vzít v potaz, zda se na stránce nenachází obsah zvláště cenný z hlediska svobody projevu a práva na přístup k informacím.

Po provedeném testu zbývá rozhodnutí o podobě výroku a právě zde se uplatní obě dimenze šetrnosti z bodu 72.

První dimenzí je šíře záběru. Blokace cílená na nelegální obsah, například na úrovni subdomény, zasahuje méně než znepřístupnění celé domény.

Druhou dimenzí je čas. Nález uvádí blokaci po omezené časové období jako variantu, kterou je nutné vyvrátit dříve, než soud přistoupí k blokaci časově neomezené. Občanský soudní řád k tomu poskytuje nástroj přímo: podle § 76 odst. 3 může předseda senátu při nařízení předběžného opatření stanovit, že „předběžné opatření bude trvat jen po určenou dobu“.

Protiváhou rychlosti řízení, které probíhá bez slyšení účastníků, je § 77a odst. 1 o. s. ř. Zanikne-li nebo je-li zrušeno předběžné opatření z jiného důvodu než proto, že bylo vyhověno návrhu ve věci samé nebo že právo navrhovatele bylo uspokojeno, je navrhovatel povinen nahradit škodu a jinou újmu „každému, komu předběžným opatřením vznikla“.

Okruh oprávněných zákon neomezuje na účastníky řízení, což u opatření, jehož dopad nese osoba stojící mimo řízení, odpovídá povaze věci.

Pregnantně řečeno: Kdo blokaci navrhne a opatření je později zrušeno, aniž nositel práv uspěl ve věci samé, platí škodu každému, komu blokací vznikla. Tedy i držiteli domény, který u soudu nikdy nebyl.

Dvě omezení je namístě uvést.

Podle bodu 86 nebylo napadené usnesení způsobilé zasáhnout do svobody projevu stěžovatelky, neboť stěžovatelka je „pouze držitelkou domény“ a netvrdí, že by se podílela na provozování blokovaných stránek či na vytváření obsahu těchto stránek.

Podle bodu 58 nelze rozhodnutí ukládající znepřístupnění konkrétní stránky ztotožňovat se zavedením všeobecného dohledu, takže ústavní přípustnost takového rozhodnutí se posuzuje „výlučně v intencích čl. 17 odst. 4, nikoli odst. 3 Listiny“. Ochrana dotčené osoby proto stojí na právu na soudní ochranu a na ochraně vlastnictví, jak odpovídá výroku I. a bodu 85.

Vyhovující výrok stojí na zastaralosti podkladů a na absenci výzvy k aktualizaci podkladů. Obecná východiska rozvedená v bodech 68 až 79 nález s tímto nosným důvodem provazuje v bodě 82 odkazem na požadavky, které rozvedl výše, a v bodě 88 se hlásí k objektivní funkci ústavní stížnosti, jež slouží též k vyjasnění výkladu ústavních předpisů a má posílit legitimní očekávání v budoucí jednotné rozhodování v obdobných případech. Pro obecné soudy jsou tato východiska měřítkem, k němuž se při rozhodování o návrzích tohoto typu vztahují.

Procesní deficit, který nález popisuje, prostředky nálezu odstranit nelze. Držitel doménového jména se účastníkem řízení nestává, usnesení se držiteli nedoručuje a opravný prostředek držitel nemá. Nález na to odpovídá zpřísněním nároků na odůvodnění a rozšířením okruhu zájmů, které soud zvažuje. Napříště tak držiteli domény nezbývá, než se bránit stížností k Ústavnímu soudu.

Vzor jiného řešení český právní řád obsahuje.

Podle § 3c odst. 3 zákona č. 146/2002 Sb., o Státní zemědělské a potravinářské inspekci, jsou účastníky řízení o zápisu internetových stránek na blokační seznam „provozovatel nebo držitel doménového jména internetových stránek“, a nelze-li některou z těchto osob identifikovat, označí se adresou dotčených stránek. Podle odstavce 4 se těmto osobám doručuje veřejnou vyhláškou a při známém pobytu nebo sídle rovněž na tuto adresu.

U blokace nařizované soudem podle autorského zákona obdobná úprava chybí a nález ten rozdíl překlenul prostředky aplikačními.

Ahojte,

chcel by som vás požiadať o odborný názor k problematike, na ktorú sa mi nepodarilo nájsť odpoveď ani v judikatúre.

Spoločnícka žaloba (actio pro socio) je upravená v § 122 ods. 3 ObZ, podľa ktorého je spoločník oprávnený v mene spoločnosti uplatniť voči konateľovi nároky na náhradu škody alebo iné nároky, ak ich spoločnosť sama neuplatňuje. Vychádzame z nasledujúcej modelovej situácie:

Spoločnosť s ručením obmedzeným má dvoch spoločníkov, každý s obchodným podielom 50 %, pričom spoločnosť má jediného konateľa, ktorý je zároveň jedným zo spoločníkov. Tento konateľ spôsobil spoločnosti škodu, za ktorú zodpovedá v zmysle § 135a ObZ. Druhý spoločník preto v mene spoločnosti podá podľa § 122 ods. 3 ObZ žalobu o náhradu škody voči konateľovi. Predpokladajme ďalej, že spoločnosť v tomto spore uspeje a pohľadávka bude následne úspešne vymožená aj v exekučnom konaní.

A tu vznikajú dva aplikačné problémy:

Problém 1 - Ďalšie pôsobenie žalovaného konateľa vo funkcii štatutárneho orgánu spoločnosti. Ani úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 122 ods. 3 v spojení s § 135a ObZ samo osebe nemá žiadny vplyv na trvanie jeho funkcie ani na rozsah jeho konateľských oprávnení. Konateľ, voči ktorému bola pohľadávka spoločnosti úspešne uplatnená, tak zostáva oprávnený konať v mene spoločnosti, disponovať s jej majetkom a v zásade aj s plnením, ktoré bolo od neho vymožené. Zároveň môže vykonávať aj ďalšie právne úkony s potenciálne zásadným vplyvom na majetkovú situáciu či samotnú existenciu spoločnosti. Tento problém možno do určitej miery riešiť neodkladným opatrením ako je uvedené nižšie v bode 4, avšak podľa mňa aj tak s určitou limitáciou.

Problém 2 - Absencia inej osoby oprávnenej vykonávať za spoločnosť potrebné hmotnoprávne úkony. Obmedzenie konateľských oprávnení žalovaného konateľa totiž samo osebe nevytvára oprávnenie inej osoby konať v mene spoločnosti. Oprávnenie spoločníka podľa § 122 ods. 3 ObZ mu síce umožňuje v mene spoločnosti uplatniť nároky voči konateľovi a vykonávať v súvisiacom konaní procesné úkony, nie je však zrejmé, že by mu zakladalo oprávnenie všeobecne vykonávať za spoločnosť aj hmotnoprávne úkony. Vzniká tak otázka, kto môže v situácii konfliktu záujmov jediného konateľa napríklad zriadiť v mene spoločnosti bankový účet, disponovať s týmto účtom, prijať vymožené plnenie, uzavrieť dohodu týkajúcu sa spôsobu jeho poskytnutia, nakladať s prijatými finančnými prostriedkami alebo vykonať iné právne úkony nevyhnutné na riadne fungovanie spoločnosti. Tento problém pritom nemožno vyriešiť samotným zákazom určitých úkonov konateľa, pretože negatívne obmedzenie oprávnenia jednej osoby nenahrádza absenciu pozitívneho oprávnenia inej osoby konať za spoločnosť.

Podľa môjho názoru súčasná právna úprava nemá v tejto situácii efektívny prostriedok pre ochranu práv spoločnosti. Uvažoval som o nasledujúcich možnostiach a v týchto intenciách:

1.Odvolanie konateľa - druhý spoločník nedisponuje nadpolovičnou väčšinou na valnom zhromaždení
2.Vylúčenie spoločníka (a následné odvolanie konateľa) a vymenovanie nového konateľa - Tu narážame na judikatúru, v zmysle ktorej dôvodom pre vylúčenie spoločníka v zmysle § 149 ObZ zo spoločnosti však môže byť len porušenie povinnosti spoločníka, nie porušenie iných povinností, a teda nemôže ísť o porušenie povinnosti konateľa spoločnosti (NS SR sp.zn. 4Obdo/51/2013).
3.Ustanovenie hmotnoprávneho opatrovníka súdom - v ČR je toto vyriešené v Občanském zákonníku (§ 165 ods. 2 resp. § 486 až § 490), avšak v našej právnej úprave je hmotnoprávneho opatrovníka možné ustanoviť len fyzickej osobe za podmienok stanovených zákonom. Celkom ma prekvapilo, že ani nový Občiansky zákonník nepriniesol v tejto oblasti zmenu. Práve toto by predstavovalo efektívny prostriedok právnej ochrany.
4.Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa zakáže konateľovi vykonávať určité úkony, najmä v súvislosti s pohľadávkou na náhradu škody (NS SR sp. zn. 3Obdo/62/2022). Je však otázne, do akej miery bude súd inklinovať k obmedzeniu konateľských oprávnení, aby to nenarazilo na § 133 ods. 3 ObZ a zároveň konateľ nemohol ďalšími úkonmi dostať spoločnosť napríklad do úpadku. Uvedené preto môže čiastočne riešiť problém 1, ale nerieši to problém 2.

Ďakujem vopred za akýkoľvek názor alebo príspevok do diskusie.

Rád by som Vás upozornil na zaujímavý nález ústavnéh súdu IV. ÚS 50/2026-51, ktorý sa zaoberal otázkou určenia právo na odplaty za nadužívanie nehnuteľnosti jedným z podielových spoluvlastníkov. Nadužívaním treba rozumieť užívanie nehnuteľnosti nad mieru primeranú výške podielu nadužívajúceho podielového spoluvlastníka.

Všeobecné súdy právo na odplatu v súlade so zaužívanou rozhodovacou praxou - každým nadužívaním vzniká druhému podielovému spoluvlastníkovi nárok na odplatu cez kritérá bezdôvodného obohatenia.

Ústavný súd však v tomto náleze zaujal postoj, ktorý si vyžaduje viac nuansy, než len mechanické uplatňovanie práva na náhradu za každých okolností:

17. K právnemu základu nároku na náhradu za nadužívanie spoločnej veci nemôže byť postačujúce, ak všeobecné súdy vychádzajú len z abstraktného východiska, že každý výkon spoluvlastníckeho práva jedným spoluvlastníkom vo vzťahu ku konkrétnej časti veci automaticky zakladá nárok druhého spoluvlastníka na peňažnú náhradu. Ústavne konformné odôvodnenie si vyžaduje, aby sa súdy presvedčivo vysporiadali aj s tým, či druhému spoluvlastníkovi bolo v užívaní spoločnej veci reálne bránené, či bol z výkonu svojich oprávnení fakticky vylúčený a aký právny význam má jeho vlastné správanie pri výkone spoluvlastníckych práv. K tomu treba uviesť, že v procese úspešný žalobca ani netvrdil, a preto ani nebolo preukázané, že by mu sťažovateľ bránil v užívaní časti ich stavby. Preto skutkovo treba vychádzať z absencie takejto okolnosti svedčiacej v prospech žalobcu. Práve absencia takejto odpovede tvorila jadro dovolacej argumentácie sťažovateľa a zároveň určovala, či ním otvorená otázka mala byť najvyšším súdom posúdená ako otázka právna. V tomto smere je potrebné poukázať na rozvinutú judikatúru českého najvyššieho súdu (napr. 28Cdo/2529/2024, 28Cdo/725/2008, 28Cdo/283/2020), ktorá vylučuje priznanie bezdôvodného obohatenia v prípade, ak podielovému spoluvlastníkovi nebolo bránené v užívaní spoločnej veci alebo sa voči nadužívaniu spoločnej veci druhým podielovým spoluvlastníkom žiadnym spôsobom nebránil, aj keď o nadužívaní vedel.

Inak povedané, ak má poluvlastník vedomosť o nadužívaní veci druhým podielovým spoluvlastníkom, no napriek tomu ostane nečinný, nepodnikne žiadne právne kroky na ochranu svojich záujmov, a následne jedného dňa vystrelí so žalobou o zaplatenie odplaty z nadužívania, automatické priznanie tohto nároku by nepôsobílo spravidlo.

Téma právnej úpravy úhrady liekov vo výnimkovom režime podľa § 88 zákona č. 363/2011 Z. z. o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia (ďalej len „Zákon o úhrade liekov“) je v ostatnom období veľmi žhavá. Na Ústavný súd SR sa s návrhom na posúdenie ústavnosti predmetného ustanovenia obrátil nielen Správny súd v Bratislave[1], ale aj Verejný ochranca práv[2]. Okrem toho je Ministerstvo zdravotníctva v štádiu vyhodnocovania pripomienkového konania k svojej novele Zákona o úhrade liekov[3] a zároveň na nasledujúcej schôdzi Národnej rady sa má prerokúvať návrh skupiny poslancov[4].

Aby toho nebolo málo, 18. februára 2026 povedal svoje aj veľký senát Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej len „NSS“ alebo „veľký senát“) v rozsudku v konaní vedenom pod sp. zn. 19SVs/3/2025 (ďalej len „Rozsudok“).

NSS Rozsudkom zásadne zmenil doterajší prístup súdov. Uviedol, že § 88 Zákona o úhrade liekov pri udeľovaní súhlasu s úhradou lieku vo výnimkovom režime neudelil zdravotnej poisťovni verejnoprávnu právomoc, ale ide o súkromnoprávny úkon v rámci súkromnoprávneho vzťahu zdravotnej poisťovne a pacienta. Poisťovňa preto pri udeľovaní súhlasu nevystupuje ako správny orgán a výsledok jej postupu nie je rozhodnutím ani opatrením v zmysle § 3 Správneho súdneho poriadku, ktoré by bolo možné napadnúť správnou žalobou.

Kontext rozhodnutia:

Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti žalobcu (pacienta) požiadal zdravotnú poisťovňu o úhradu nekategorizovaného lieku Voxzogo, ktorý je využívaný na liečbu achondroplázie (genetická porucha, ktorá ovplyvňuje rast a vývoj chrupaviek) podľa § 88 ods. 7 Zákona o úhrade liekov. Keďže zdravotná poisťovňa žiadosti nevyhovela, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti žalobcu podal proti zamietavému stanovisku odvolanie. O odvolaní podľa § 88 ods. 10 rozhoduje nadriadený zamestnanec danej zdravotnej poisťovne, ktorý žiadosti taktiež nevyhovel.

Správny súd v Banskej Bystrici na základe správnej žaloby žalobcu rozsudkom zrušil stanoviská zdravotnej poisťovne pre ich nedostatočné odôvodnenie a nedostatočné zistenie skutkového stavu.

Zdravotná poisťovňa podala proti rozsudku kasačnú sťažnosť, v ktorej, okrem iného, namietala, že v konaní o úhrade lieku vo výnimkovom režime nevystupuje ako orgán verejnej správy, ktorý vydáva individuálny správny akt (t. j. správny orgán).

Liek Voxzogo bol ku 1. decembru 2025 zaradený do zoznamu kategorizovaných liekov a preto žalobca počas konania o kasačnej sťažnosti zobral žalobu späť. Keďže žalovaná zdravotná poisťovňa zotrvala na podanej kasačnej sťažnosti a Správny súdny poriadok neumožňuje počas konania o kasačnej sťažnosti dispozičné úkony žalobcu so správnou žalobou, kasačný súd na späťvzatie neprihliadal a zaoberal sa námietkami žalovanej.

Vzhľadom na to, že doterajšia judikatúra kasačného súdu sa priamo nezaoberala posudzovaním postavenia zdravotnej poisťovne pri úhrade lieku vo výnimkovom režime a senát posudzujúci predmetnú vec dospel aj k iným záverom ako kasačný súd v nedávnej minulosti, postúpil vec veľkému senátu NSS, aby vyriešil otázku, či vystupuje zdravotná poisťovňa pri udeľovaní súhlasu s úhradou nekategorizovaného lieku podľa § 88 Zákona o úhrade liekov ako orgán verejnej správy, rozhodujúci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb v oblasti verejnej správy.

Na základe čoho dospel NSS k prelomovému záveru?

Veľký senát NSS zaujal právny názor, že zdravotná poisťovňa pri aplikácii § 88 Zákona o úhrade liekov nekoná ako orgán verejnej správy s preneseným výkonom verejnej správy a nevydáva individuálne správne akty, pričom tento názor podložil viacerými argumentmi.

Korporátne postavenie zdravotnej poisťovne a hospodárenie s vlastným majetkom

Východisko argumentácie NSS ustanovuje zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach (ďalej len „Zákon o zdravotných poisťovniach“), ktorý v § 2 ods. 1 upravuje, že zdravotná poisťovňa je akciová spoločnosť so sídlom v Slovenskej republike založená na účely vykonávania verejného zdravotného poistenia na základe povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia, a preto podľa veľkého senátu nie je rozdiel medzi právnou charakteristikou aktu zdravotnej poisťovne a inej obchodnej spoločnosti. (bod 20)

Úlohou zdravotnej poisťovne je vo všeobecnosti hospodáriť s majetkom, ktorým je vybrané a prerozdelené poistné. Na účely úhrad z verejného zdravotného poistenia za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poisťovňa uzatvára zmluvy s poskytovateľmi. Veľký senát zdôrazňuje, že ide o súkromnoprávny akt (zmluva) uzatvorený medzi dvoma súkromnoprávnymi subjektmi. Úhrada nekategorizovaného lieku je podľa veľkého senátu taktiež úhradou za zdravotnú starostlivosť, avšak vo forme, ktorá nie je povinne uhrádzaná z verejného zdravotného poistenia. Aj táto úhrada je teda hospodárením poisťovne so svojím majetkom v súkromnoprávnych vzťahoch. (bod 26)

Rozhodovanie podľa vlastných kritérií ako prejav súkromnoprávnej autonómie

Ďalším dôvodom, pre ktorý veľký senát nepovažuje rozhodnutie poisťovne o úhrade nekategorizovaného lieku za individuálny správny akt, je skutočnosť, že poisťovňa rozhoduje na základe vlastného posúdenia vlastných kritérií berúc do úvahy svoje možnosti a dostupné zdroje. Keďže poisťovňa vykonáva túto činnosť v rámci hospodárenia so svojím vlastným majetkom, predstavuje to prejav jej súkromnoprávnej autonómie. Povinnosť zdravotnej poisťovne zverejniť kritériá na svojom webovom sídle podľa veľkého senátu nehrá rolu. (bod 30 a 31)

Absencia explicitného zverenia verejnomocenského oprávnenia

Kľúčovým argumentom veľkého senátu je absencia výslovného zákonného poverenia zdravotnej poisťovne pri rozhodovaní o úhrade nekategorizovaného lieku vykonávať prenesený výkon verejnej správy. Pri tomto argumente odkazuje na nález pléna Ústavného súdu zo dňa 16. marca 2019, sp. zn PL. ÚS 19/2014 v ktorom Ústavný súd zdôraznil, že je vylúčené, aby bolo právnickej osobe priznané verejnomocenské oprávnenie bez explicitnej opory v zákone. (bod 21)

Podľa veľkého senátu úhrada liekov vo výnimkovom režime spadá pod všeobecnú úlohu zdravotnej poisťovne uhrádzať poskytovateľom zdravotnej starostlivosti úhrady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť zverenú zdravotnej poisťovni v § 6 ods. 1 písm. h) Zákona o zdravotných poisťovniach, bez toho, aby zákon vyslovene ustanovoval, že pri rozhodovaní o úhrade nekategorizovaného lieku zveruje poisťovni postavenie orgánu verejnej správy (verejnomocenské oprávnenie). (bod 22)

Veľký senát taktiež uvádza, že ani z dôvodových správ k novelám § 88 Zákona o úhrade liekov nevyplýva vôľa zákonodarcu preniesť na poisťovňu výkon verejnej správy. (bod 29)

Odmietnutie protiargumentov

Veľký senát sa taktiež vyjadril k viacerým protiargumentom, ktoré mali podoprieť verejnoprávny charakter činnosti poisťovne.

Na to, aby bola právnická osoba považovaná za orgán verejnej správy, podľa neho nepostačuje, že svojou činnosťou zabezpečuje určité ústavné právo alebo vykonáva činnosť vo verejnom záujme. Právny poriadok dáva rôznym subjektom rôzne úlohy, ktoré majú vykonávať aj v záujme tretích osôb, bez toho, aby sa tým stávali orgánmi verejnej správy. (bod 32)

Rovnako odmietol argument, že hospodárenia poisťovne s verejnými prostriedkami by automaticky zakladalo postavenie orgánu verejnej správy. (bod 33)

Irelevantným podľa veľkého senátu je to, že § 88 ods. 9 a 10 Zákona o úhrade liekov obsahuje pojmy ako „rozhodnutie“ a „odvolanie“, pretože im zákon nepriznáva vlastnosti typické pre verejnomocenské akty a zákonodarca pojem „rozhodnutie“ používa aj pri aktoch súkromnoprávnych subjektov. (bod 28)

Napokon odmietol aj argument založený na fakticky dominantnom postavení zdravotných poisťovní. Napriek tomu, že je obmedzený počet zdravotných poisťovní a fyzické osoby sú povinné byť zdravotne poistené, túto závislosť a nerovnováhu medzi poistencom a poisťovňou podľa veľkého senátu nemožno zamieňať s vrchnostenskou povahou činnosti poisťovne. (bod 35)

Odlišné stanoviská

Sedemčlenný veľký senát NSS prijal tento Rozsudok najmenšou možnou väčšinou. Traja nesúhlasiaci sudcovia pripojili k Rozsudku odlišné stanoviská.

Pozoruhodným je špecificky odlišné stanovisko sudcu JUDr. Mariána Fečíka, ktorý oponuje väčšinovému rozhodnutiu aj s použitím argumentu materiálnej ochrany poskytovanej jednotlivcom, princípom spravodlivosti a ústavno konformného výkladu.

Čo ďalej?

Podľa § 466 ods. 3 Správneho súdneho poriadku sú právne závery vyjadrené v rozhodnutí veľkého senátu záväzné pre senáty NSS a už aj správne súdy začínajú na základe záveru veľkého senátu postupovať žaloby na civilné súdy.[5] Bude zaujímavé sledovať, ako sa k veci postavia sudcovia civilných súdov, ktorým začnú na stole pristávať žaloby osôb, ktoré sa snažia získať prístup k zdravotnej starostlivosti, zlepšiť kvalitu svojho života a niekedy si ho aj zachrániť.

Keďže aj v rámci sudcov veľkého senátu je rozpor právnych názorov, môže onedlho nastať situácia, že sudcovia civilných súdov budú mať pochybnosti o svojej právomoci a vec predložia na rozhodnutie kompetenčnému senátu, ktorého rozhodnutie je pre súdy a orgány verejnej moci záväzné.[6]

Situáciu môže rozlúsknuť aj zákonodarca prichádzajúcimi novelami Zákona o úhrade liekov.

Veľký senát je názoru, že civilné súdy poskytnú pacientom vyššiu ochranu právomocou priamo zaviazať zdravotnú poisťovňu k úhrade. V tejto súvislosti je taktiež nevyhnutné podotknúť, že v prípade posudzovania úhrady lieku vo výnimkovom režime civilnými súdmi je možné bezodkladne upraviť pomery medzi poisťovňou a pacientom nariadením neodkladného opatrenia. Na druhej strane, Správny súdny poriadok poskytuje v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach žalobcovi väčšiu procesnú ochranu vyplývajúcu z jeho slabšieho postavenia.

Bude civilné súdnictvo skutočne poskytovať vyššiu ochranu pacientom, aj keď správne súdnictvo je postavené na ochrane pred mocenskými rozhodnutiami orgánov verejnej správy? Nezmení súkromnoprávna optika posudzovania stanovísk poisťovní aj štandard odôvodnenia rozhodnutí poisťovní? Kde je hranica medzi legitímnym uplatňovaním princípov právneho štátu a formalizmom vyplývajúcim z absencie výslovného delegovania verejnoprávneho oprávnenia pri ochrane slabších subjektov?

[1] Návrh Správneho súdu v Bratislave na začatie konania o súlade právnych predpisov zo dňa 29. júla 2024

[2] Návrh Verejného ochrancu práv na začatie konania o súlade právnych predpisov zo dňa 14. mája 2025

[3] Legislatívny proces - LP/2025/594

[4] Dokumenty : Parlamentné tlače : Parlamentná tlač 975 - Národná rada Slovenskej republiky

[5] Napr. uznesenie Správneho súdu v Bratislave zo dňa 31. marca 2026, sp. zn. 20Sas/29/2025

[6] § 11 ods. 1 Civilného sporového poriadku

Najprv trocha kontextu:

Najvyšší súd SR v zbierkovom rozhodnutí R 6/2023 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. júla 2022 sp. zn. 5Obdo/37/2021) vyslovil nasledujúci právny názor:

I. Konanie o zrušenie neodkladného opatrenia je konaním o parciálnej otázke súvisiacej s takým typom procesného postupu, ktorý per se nie je považovaný za konanie vo veci samej ani za konanie, ktorým sa vec končí.

II. Podľa ustanovenia § 357 písm. e) CSP je odvolanie prípustné len proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým súd zrušil neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie podľa ustanovenia § 334 a § 335 ods. 1 CSP, t. j. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie návrh na zrušenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia zamietne.

Problematickým bol najmä druhý výrok, ktorý najvyšší súd zdôvodnil gramatickým výkladom:

Z ustanovenia § 357 CSP vyplýva, že zákonodarca zvolil niekoľko spôsobov vymedzenia prípustnosti odvolania, pričom precízne formuluje, či ide o uznesenie, vo vzťahu ku ktorému ide o akékoľvek procesné riešenie, alebo o uznesenie výlučne zamietajúce. Ak uvádza uznesenie o zrušení neodkladného opatrenia, a nie uznesenie o návrhu (tak, ako to zodpovedá písmenu d/), potom je dôvodné dovodiť, že zámerom bolo umožniť odvolací prieskum len vtedy, ak nastane v trvaní neodkladného opatrenia zmena, t.j. nie vtedy, keď jeho dôvody stále trvajú, pričom postačuje, že sa s návrhom vysporiada (vzhľadom na osobitosť tohto inštitútu a jeho rýchlosť) len súd prvej inštancie.

Konanie o zrušenie neodkladného opatrenia sa tak stalo jednoinštančným za prepokladu, že návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia nebolo vyhovené a to len kvôli gramatickému výkladu § 357 písm. d) CSP. Nešlo však o bez výhrad akceptovaný právny názor - pozri napr. Kotrecová, Ivančo Odvolanie voči pozitívne enumerovaným uzneseniam – krok vpred či vzad?, dostupné tu

Počas takto nastavených pravidiel došlo k absurdnej a absolútne neprípustnej procesnej situácii, kedy proti sebe stáli dve vzájomne sa vylučujúce neodkladné opatrenia.

Prvým bolo neodkladné opatrenie súdu prvej inštancie, ktorý na návrh žalujúceho nájomcu žalovanému sťažovateľovi ako prenajímateľovi neodkladným opatrením uložil, aby nájomcu neobmedzoval v užívaní nebytového priestoru v mestskej plavárni v konaní o určenie, že nájom nájomcu k nebytovému priestoru v mestskej plavárni trvá. Na odvolanie prenajímateľa ako žalovaného odvolací súd toto neodkladné opatrenie potvrdil.

Druhým, neskorším neodkladným opatrením, krajský súd na návrh prenajímateľa v konaní o vypratanie nebytového priestoru voči žalovanému nájomcovi uložil nájomcovi povinnosť zdržať sa užívania nebytového priestoru v mestskej plavárni až do skončenia konania o žalobe prenajímateľa o vypratanie nebytového priestoru.

Následne prenajímateľ s poukazom na druhé neodkladné opatrenia podal v konaní o určenie, že nájom nájomcu k nebytovému priestoru v mestskej plavárni trvá, návrh na zrušenie prvého neodkladného opatrenia. Mestský súd návrh prenajímateľa na zrušenie neodkladného opatrenia zamietol, pričom mal za to, že dôvody, pre ktoré bolo nariadené neodkladné opatrenie voči prenajímateľovi, naďalej trvajú. V uznesení mestský súd procesne poučil prenajímateľa o možnosti podať odvolanie voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia.

Prenajímateľ následne s poukazom na R 6/2023 podal ústavnú sťažnosť voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia.

Ústavný súd rozhodol vo veci nálezom III. ÚS 674/2025-37. Prostredníctvom tohto nálezu ústavný súd celkom očividne vyslovil nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v R 6/2023.

V prvom rade ústavný súd vzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa §132 ods.3 zákona o ústavnom súde, pretože o sťažnosti meritórne rozhodol napriek tomu, že mal za to, že je voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia prípustné odvolanie.

A následne vyjadril tento právny názor:

8. Podľa tohto právneho názoru proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh na zrušenie nariadeného neodkladného opatrenia, nie je odvolanie prípustné. Najvyšší súd to odôvodnil zámerom zákona pripustiť odvolanie, len ak v trvaní neodkladného opatrenia nastane zmena, teda nie vtedy, keď jeho dôvody stále trvajú. S týmto vnútorne rozporným argumentom sa nemožno stotožniť. Je tomu tak preto, že podstatu rozhodnutí o nariadení neodkladného opatrenia a dôvodoch na jeho zrušenie od seba nemožno oddeliť. Podstatou oboch rozhodnutí nevyhnutne musí byť vždy i to, či sú dané dôvody či už nariadenia, alebo trvania takéhoto opatrenia. Prípustnosť opravného prostriedku nemôže byť závislá len od výsledku rozhodnutia súdu prvej inštancie. Pri výklade ustanovení § 357 písm. d) a e) CSP nie je dôvod použiť len gramatickú metódu výkladu a rozhodujúci argument vyvodiť z porovnania spojení „proti uzneseniu... o návrhu na nariadenie“ a „proti uzneseniu o zrušení“. Je tomu tak preto, že či už nariadenie, alebo trvanie neodkladného opatrenia majú rovnaké, no stále potencionálne meniace sa predpoklady vyjadrené v § 325 ods. 1 a § 326 ods. 1 CSP. Ich podstatou je to, že neodkladné opatrenie možno nariadiť a teda neodkladné opatrenie môže trvať len vtedy, ak je stále prítomná potreba bezodkladnej úpravy pomerov či obava z ohrozenia exekúcie, a len vtedy, ak dochádza k ochrane hodnoverne osvedčeného nároku. Opačný prístup by mohol viesť, tak ako to bolo v prípade sťažovateľa, k protichodným rozhodnutiam súdov prvej a druhej inštancie.

9. K tomu treba doplniť, že § 357 písm. e) CSP odkazuje na § 334 CSP, podľa ktorého súd na návrh neodkladné opatrenie zruší, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené, a na § 335 ods. 1 CSP, podľa ktorého neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej súd prvej inštancie aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým žalobu odmieta alebo zamieta alebo ktorým konanie vo veci samej zastavuje. Z týchto ustanovení vyplýva, že neodkladné opatrenie možno zrušiť na návrh a aj bez návrhu. Preto je potom pochopiteľné, že § 357 písm. e) CSP používa všeobecnejší pojem uznesenia súdu prvej inštancie o zrušení neodkladného opatrenia, a nie uznesenia súdu prvej inštancie o návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia. Z tohto potom treba vyvodiť, že odvolanie je prípustné proti každému uzneseniu súdu prvej inštancie či už o zrušení neodkladného opatrenia, alebo zamietnutí návrhu na jeho zrušenie."

Ústavný ústavnou sťažnosťou napadnuté uzneseniu o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia zrušil aj z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia, keďže sa mestký súd nevysporiadal okrem iného s existenciou neskoršieho protichodného neodkladného opatrenia.

Za mňa je to fajn nález, keďže R 6/2023 som v praxi pokladal za nesmierne reštriktívny bez racionálnešieho zdôvodonenia (teda okrem gramatického výkladu), prečo pri zamienutí odvolanie nie je prípustné, no pri zrušení už áno, keďže obe rozhodnutia majú zásadný dopad na práva a povinnosti založené neodkladným opatrením.

V roce 2020 mi odmítli exekuční návrh na základě upraveného seznamu přihlášených pohledávek protože insolvenční návrh podal dlužník. Včera se ke mne dostala nešťastnice, proti které je vedena exekuce na základě takového výpisu.
Zákon výslovně uvádí: https://krajta.slv.cz/2006/182/par_418-odst_7

"Na základě upraveného seznamu pohledávek lze po zastavení insolvenčního řízení zahájeného na základě insolvenčního návrhu podaného věřitelem podat návrh na výkon rozhodnutí nebo exekuci pro zjištěnou neuspokojenou pohledávku, kterou dlužník nepopřel."

Tak jsem začal hledat, jak je to možné a co se změnilo a našel jsem rozhodnutí 29 Cdo 129/2020, v němž se uvádí:

Kdyby ustanovení § 396 odst. 3, § 405 odst. 4 a § 418 odst. 6 insolvenčního zákona byla vykládána tak, že (současně) vylučují upravený seznam pohledávek jako způsobilý exekuční titul, je-li insolvenčním navrhovatelem pouze dlužník, šlo by o výklad neodůvodněně zakládající nerovnost v základních právech a povinnostech účastníků insolvenčního řízení, nadto o výklad odporující jedné ze základních zásad insolvenčního řízení. V této souvislosti Nejvyšší soud připomíná judikaturu Ústavního soudu, ve které se zdůrazňuje, že v demokratickém materiálně pojímaném právním státě, založeném na myšlence spravedlnosti, představují základní práva a svobody korektiv jak obsahu právních norem, tak i jejich interpretace a aplikace. Proto je úkolem soudce v podmínkách materiálního právního státu nalézt řešení, které by zajišťovalo maximální realizaci základních práv účastníků sporu, a není-li to možné, rozhodnout v souladu s obecnou ideou spravedlnosti, respektive dle obecného přirozenoprávního principu. Obecné soudy nejsou absolutně vázány doslovným zněním zákona, nýbrž se od něj smí a musí odchýlit, pokud to vyžaduje účel zákona, historie jeho vzniku, systematická souvislost nebo některý z principů, jež mají svůj základ v ústavně konformním právním řádu jako významovém celku, a povinnost soudů nalézat právo neznamená pouze vyhledávat přímé a výslovné pokyny v zákonném textu, ale též povinnost zjišťovat a formulovat, co je konkrétním právem i tam, kde jde o interpretaci abstraktních norem a ústavních zásad.

Nejvyšší soud na tomto základě uzavírá, že na základě upraveného seznamu pohledávek lze po zastavení insolvenčního řízení podle § § 396 odst. 2, § 405 odst. 3, nebo § 418 odst. 5 insolvenčního zákona, ve znění účinném od 1. července 2017, podat návrh na výkon rozhodnutí nebo exekuci pro zjištěnou neuspokojenou pohledávku, kterou dlužník nepopřel, i tehdy, je-li insolvenčním navrhovatelem pouze dlužník; toto právo se promlčí za 10 let od zastavení řízení.

Nejvyšší soud v rozhodnutí vydaném pod sp. zn.: 20 Cdo 1415/2024 pak uvedl:

"Taktéž u druhé povinnou formulované otázky dovolací soud neshledal důvod pro odchýlení se od stávajícího právního závěru, neboť Nejvyšší soud ve svém usnesení ze dne 29. července 2021, sp. zn. 29 ICdo 129/2020, podrobně vysvětlil, proč se při interpretaci ustanovení § 418 odst. 6 insolvenčního zákona nelze doslovně držet textu zákona. Popsané okolnosti, za kterých probíhalo přezkumné řízení v dané věci, přitom nejsou způsobilé shora uvedený názor změnit."

Autorský zákon bude novelizovaný novým vysokoškolským zákonom, ktorý 21.10.2025 schválila Národná rada SR a to s účinnosťou od 1. septembra 2026.

Doplnený § 90 ods. 10 Autorského zákona zavádza v akademickom prostredí výnimku z režimu zamestnaneckého diela, pričom postačujúce je, že ide o dielo vytvorené zamestnancom „pri plnení jeho pracovných povinností“. Takéto široké vymedzenie vôbec nie je viazané na akademickú povahu diela, ale dopadá aj na akékoľvek „neakademické“ diela vo všeobecnosti. Dotiahnuté do dôsledkov, zamestnancovi tak budú patriť práva aj k takým dielam ako napr. projektová dokumentácia v rôznych grantových schémach s účasťou zamestnávateľa, súťažné podklady zamestnávateľa, ponuka zamestnávateľa vo verejnom obstarávaní a pod. Ak zamestnávateľ nezíska súhlas (licenciu) na použitie tohto diela, nesmie dielo použiť a to ani na účel, pre ktorý ho zamestnanec vytvoril.

Doplnený § 90 ods. 10 Autorského zákona zmätočne používa dikciu „práva ... patria“, avšak zamestnanecký režim s právami v tomto zmysle „nehýbe“, že by mali patriť niekomu inému ako autorovi (pôvodnému nositeľovi práv), ale vzťahuje sa k výkonu majetkových práv.

Doplnený § 90 ods. 10 Autorského zákona výslovne nevyvažuje nijakým spôsobom investície zamestnávateľa do vytvorenia diela, ako je aktuálne možné v režime školského diela (§ 93 ods. 3 Autorského zákona). Do úvahy však prichádza analogia legis, keď na riešenie obdobnej situácie zákon normuje refundačný nárok zamestnávateľa, o to viac (a fortiori), že na rozdiel od školského diela, autor diela podľa § 90 ods. 10 Autorského zákona dostáva aj mzdu a ku školskému dielu má zamestnávateľ (žalovateľný) nárok na udelenie základnej licencie priamo zo zákona (§ 93 ods. 2 Autorského zákona). Inštitút náhrady nákladov zamestnávateľa obsahovala aj historická úprava, napr. § 17 zákona č. 247/1990 Zb.

Ak by verejná vysoká škola alebo organizácia SAV od 1. septembra 2026 chcela zo zákona získať aspoň nejaké práva k dielu, ktoré vytvorí jej zamestnanec, mala by zvážiť využitie režimu diela na objednávku (work for hire) v zmysle § 91 Autorského zákona vytvoreného za základe zmluvy o dielo. Získané práva by tak boli na úrovni základnej licencie „na použitie diela na účel vyplývajúci zo zmluvy“, čo môže byť v konkrétnych prípadoch rozhodujúce. Prirodzene, podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo je dojednanie jej odplatnosti, teda zamestnávateľ sa povinnosti zaplatiť cenu za dielo nevyhne. Ak by sa do zmluvy o dielo dostali aj primerané licenčné dojednania (nad rámec účelu zmluvy), mohla by sa dosiahnuť proporcionalita, ktorú predmetná novelizácia nezabezpečuje. Zmluvným stranám nič nebráni ani riešiť tieto aspekty dlhodobo a to napríklad rámcovou zmluvou o dielo.

Využitie režimu diela na objednávku (work for hire) v zmysle § 91 Autorského zákona stojí osobitne za zváženie v prípade, ak má zamestnanec vytvárať počítačový program, databázu alebo kartografické dielo (§ 91 ods. 4 Autorského zákona), kde sa uplatňuje plnohodnotný zamestnanecký režim v zmysle § 90 ods. 1 až 8 Autorského zákona. Tento moment – významný pre celý IT sektor – sa v slovenskom autorskom práve podarilo ťažiskovo vyriešiť už relatívne dávno, v r. 2003 (§ 50 zákona č. 618/2003 Z.z.) a komplexne v r. 2015 (§ 91 ods. 4 v spojení s § 90 ods. 4 až 6 Autorského zákona). Teraz sa tak v akademickom sektore, nielen v oblasti IT, vraciame minimálne o viac ako 20 rokov dozadu.

Krokom vzad je aj zavedenie zákonného práva autora na primeranú odmenu v prípadoch, keď dôjde k odchylnej dohode so zamestnávateľom, verejnou vysokou školou resp. organizáciou SAV. Tento inštitút nemá vecné opodstatnenie a bude len zdrojom potenciálnych sporov v prípadoch, keď naň zmluvné strany nepomyslia v čase dojednania zmluvnej odchýlky. Skúsenému právnikovi už určite napadne niekoľko možností, ako sa v rámci zmluvnej autonómie efektívne vysporiadať aj s touto novinkou, ktorá nemá v slovenskom autorskom práve obdoby.

Pokiaľ ide o ďalšiu novinku v rámci školského diela, ktoré zavádza nový ods. 3 v § 93 Autorského zákona, ide do veľkej miery o vykopávanie otvorených dverí. Študenti už podľa platného právneho stavu majú zachované práva k školskému dielu. Nová právna úprava vnáša neistotu najmä vo vzťahu k otázke duplicity a špeciality voči existujúcej úprave (§ 93 ods. 1, 2 a posunutý ods. 4).

Celkovo hodnotím novinky v Autorskom zákone zavedené v rámci nového vysokoškolského zákona ako nepremyslené, nesystematické, neprimerané (neproporciálne), nadbytočné a rizikové v interpretácií aj aplikácií. Zrejme nás čaká obdobie zbytočných súdnych sporov.

V ďalších článkoch sa budem venovať novelám zákonov v oblasti priemyselného vlastníctva, ktoré prináša nový vysokoškolský zákon, ako aj súvisiacim ústavnoprávnym aspektom a otáznikom.

205 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ ZKR“): „ Tento zákon okrem ustanovení o reštrukturalizácii sa nepoužije u dlžníkov hospodáriacich na poľnohospodárskej pôde v čase od 1. apríla do 30. septembra kalendárneho roka.“

V aplikačnej praxi sme sa opakovane stretli s tým, že toto zdanlivo jasné zákonné ustanovenie je zneužívané zo strany dlžníkov, ktorí fakticky na pôde ani nehospodária a na druhej strane laxným prístupom súdov, ktorým vo väčšine prípadov postačuje zápis predmetu poľnohospodárskej činnosti v Obchodnom registri, prípadne doloženie žiadosti o poskytnutie priamej podpory z Poľnohospodárskej platobnej agentúry bez ďalšieho.

Z aktuálneho znenia ZKR nie je zrejmý obsah a rozsah pojmu „ dlžník hospodáriaci na poľnohospodárskej pôde“. ZKR aktuálne ani nemá vykonávacie nariadenie, tak ako ho mal zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ktorým bolo Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 95/1994 Z. z., ktorým sa vykonávali niektoré ustanovenia zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 122/1993 Z. z. týkajúce sa dlžníkov hospodáriacich na pôde, ktoré v § 2 vymedzovalo, kto sa na účely predmetného nariadenia rozumie dlžníkom hospodáriacim na poľnohospodárskej pôde: „ Na účely tohto nariadenia sa za dlžníka hospodáriaceho na pôde považuje právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá pri svojom podnikaní1) využíva pozemky patriace do poľnohospodárskeho pôdneho fondu2) alebo lesného pôdneho fondu3), pričom jej príjmy z poľnohospodárskej výroby alebo z hospodárenia v lesoch alebo na vodných plochách tvoria viac ako 50 % jej celkových príjmov z podnikania alebo obhospodaruje 25 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 50 ha lesnej pôdy.“

Komentované výklady tohto ustanovenia sa často obmedzujú na doslovný prepis ustanovenia §205 ZKR a prax súdov je natoľko rozdielna, že si dovoľujem odprezentovať svoj názor.

„Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca musí sa od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom“ (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS274/2007 z 11. októbra 2007 a sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008).

Pri výklade tohto ustanovenia by sa teda malo podľa môjho názoru prioritne vychádzať z toho, čo je z hľadiska jazykového pojmu ( použitého v texte právnej normy) možné pod daný pojem zaradiť, avšak s dôrazom na dodržanie účelu a zmyslu zákona a jeho základných princípov.

Zo znenia § 205 ZKR sú jasné dve kumulatívne podmienky, (1) že dlžník má v držbe poľnohospodársku pôdu a súčasne, že (2) dlžník na tejto pôde hospodári . Teda ak dlžník nevlastní alebo inak oprávnene neužíva poľnohospodársku pôdu na svoje podnikanie, nemôže byť považovaný za dlžníka hospodáriaceho na poľnohospodárskej pôde podľa §205 ZKR. Z logiky veci teda vyplýva, že pri skúmaní či uvedený dlžník je alebo nie je dlžníkom hospodáriacim na poľnohospodárskej pôde, by malo byť v prvom rade jednoznačne súdu preukázané (conditio sine qua non), najmä (1), že dlžník vlastní poľnohospodársku pôdu, na ktorej tvrdí, že vykonáva poľnohospodársku činnosť, alebo túto poľnohospodársku pôdu oprávnene užíva napríklad na základe nájomného vzťahu. (2) Súčasne by malo byť jednoznačne preukázateľné, že dlžník reálne hospodári na poľnohospodárskej pôde.

Keďže vlastníctvo alebo iná oprávnená držba poľnohospodárskej pôdy je pomerne jednoducho preukázateľný fakt, tak vo vzťahu k hospodáreniu na pôde z hľadiska jej reálneho výkonu v korelácii na účel ZKR je možné hľadať odpovede v súvisiacich predpisoch upravujúcich podnikanie poľnohospodárov, napr. nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 435/2022 Z.z..

Podľa § 2 písm. a) bod 1 tohto nariadenia vlády, poľnohospodárskou činnosťou sa rozumie výroba poľnohospodárskych výrobkov okrem produktov rybolovu, ktorá zahŕňa chov zvierat alebo pestovanie plodín vrátane pestovania bavlny a rýchlorastúcich drevín a paludikultúry, alebo udržiavanie poľnohospodárskej plochy v stave, v ktorom je vhodná na pastvu alebo pestovanie bez prípravných činností presahujúcich použitie bežných poľnohospodárskych postupov a strojov podľa § 3 ods. 2 až 5.

Podľa § 4 ods. 1 tohto nariadenia vlády, za aktívneho poľnohospodára sa považuje osoba, ktorá spĺňa požiadavky podľa odseku 2, odseku 5, odseku 6 alebo odseku 8.

Podľa § 4 ods. 2 tohto nariadenia vlády fyzická osoba sa považuje za aktívneho poľnohospodára, ak

a)celková suma priamych platieb za predchádzajúci kalendárny rok, ktorých je prijímateľom, je najmenej 5 % z celkových príjmov, ktoré získala z nepoľnohospodárskej činnosti v predchádzajúcom kalendárnom roku; do príjmu z nepoľnohospodárskej činnosti v predchádzajúcom kalendárnom roku sa nezapočítava príjem z lesníckej činnosti12a) a príjem súvisiaci s činnosťou na ochranu prírody a krajiny,alebo

1. b) jej celkové príjmy z poľnohospodárskej činnosti v predchádzajúcom kalendárnom roku predstavujú najmenej jednu tretinu z jej celkových príjmov získaných v predchádzajúcom kalendárnom roku.

Podľa § 4 ods. 5 písm. a) a b) tohto nariadenia vlády, fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba sa považuje za aktívneho poľnohospodára, ak jej predmetom podnikania alebo predmetom činnosti, ktorý je zapísaný v zákonom ustanovenej evidencii je len poľnohospodárska činnosť alebo poľnohospodárska činnosť a ďalšie činnosti súvisiace s poľnohospodárskou činnosťou a prevádzkovaním poľnohospodárskeho podniku, alebo spĺňa podmienky podľa odseku 2 alebo odseku 3.

Podľa § 4 ods. 6 tohto nariadenia vlády, za aktívneho poľnohospodára sa považuje aj osoba, ktorá nespĺňa požiadavky podľa odseku 2 alebo odseku 5, ak a) celková suma priamych platieb za predchádzajúci kalendárny rok, ktorých je prijímateľom, nepresiahla sumu 5 000 eur, b) v predchádzajúcom kalendárnom roku od 1. júna do 30. septembra dosiahla priemerné zaťaženie 0,25 dobytčej jednotky na hektár poľnohospodárskej plochy podniku, c) za predchádzajúci kalendárny rok je prijímateľom iba viazaných priamych platieb na živočíšnu výrobu, d) za predchádzajúci kalendárny rok je prijímateľom viazaných priamych platieb na plochu, a to na výmeru najmenej 10 % z celkovej výmery poľnohospodárskej plochy podniku, alebo e) hodnota jej vlastnej produkcie rastlinnej výroby za predchádzajúci kalendárny rok je najmenej vo výške priamych platieb, ktorých je za predchádzajúci kalendárny rok prijímateľom.

Vo všeobecnosti poľnohospodár, ktorý obhospodaruje pôdu, vykonáva počas roka množstvo rôznych činností, ktoré závisia od typu pôdy, plodín a spôsobu hospodárenia. Potrebuje si naplánovať, aké plodiny sa budú pestovať, zostaviť osevný plán a zabezpečiť si osivo, hnojivá, prípadne prípravky na ochranu rastlín. Pôda sa pripravuje orbou, podmietkou, kyprením a podľa potreby sa hnojí alebo vápni. Počas jarnej alebo jesennej sezóny poľnohospodár vysieva alebo vysádza plodiny. Dbá pritom na správnu hĺbku, hustotu a rovnomernosť sejby. Počas vegetácie sa stará o rastliny zavlažovaním, hnojením, ničením burín a ochranou proti chorobám a škodcom. Priebežne monitoruje stav plodín a podľa potreby zasahuje .Po dozretí nasleduje zber úrody, ktorý môže byť mechanizovaný alebo ručný, v závislosti od typu plodiny. Úroda sa následne skladuje, triedi alebo predáva. Po zbere je potrebné pôdu znova ošetriť – buď zaoraním zvyškov rastlín, výsadbou medziplodín alebo aplikáciou zeleného hnojenia. Na zlepšenie stavu pôdy môže poľnohospodár vykonávať aj pôdoochranné opatrenia ako mulčovanie alebo podrývanie. Na všetky opísané nutné činnosti ako nákup postrekov, hnojiva, osiva, sejby atď musí mať aktívny poľnohospodár kapitál ako personálny tak finančný. Dôležitou podmienkou je aj splnenie požiadaviek tzv. dobrého poľnohospodárskeho a environmentálneho stavu (DPEP). Poľnohospodár musí zabezpečiť dostatočné vegetačné pokrytie pôdy, najmä počas rizikových období erózie, ako sú mesiace jún až október. Okrem toho sa vyžaduje aj diverzifikácia plodín – pri výmere nad 10 hektárov musí pestovať minimálne dve rôzne plodiny, a pri výmere nad 30 hektárov aspoň tri...

Teda k tvrdeniu a preukázaniu, že dlžník reálne hospodári na poľnohospodárskej pôde vo všeobecnosti možno vychádzať zo samotnej podstaty činnosti poľnohospodára, čo obnáša jeho činnosť, aké činnosti musí vykonávať a v tejto veci teda musí disponovať podkladmi / dokladmi / dôkazmi, že túto činnosť reálne vykonáva a vedieť svoje tvrdenia jednoznačne preukázať ( vedieť preukázať objednávky, faktúry za služby a tovar, osevný plán, personálny aparát a vybavenie atď..).

Na základe ustanovenie § 205 ZKR sú dlžníci hospodáriaci na poľnohospodárskej pôde v čase od 1. apríla do 30. septembra, t. j. v čase vegetačného obdobia, vyňatí z pôsobnosti zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Zmyslom tohto ustanovenia, tak, je umožniť dlžníkovi, na ktorého sa predmetné ustanovenie vzťahuje, dopestovať a zozbierať úrodu, a to napriek skutočnosti, že je v úpadku a mal by mať povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, resp. veriteľ by mal mať oprávnenie iniciovať konkurzné konanie.

„ Lex non exacte definit, sed arbitrio boni viri permittit“ ( zákon nemá presné definície, ale spolieha sa na úsudok čestného človeka) by bolo možné v aktuálnej rozhodovacej praxi parafrázovať ako „ Lex non exacte definit, sed debitor iudicio iudicis pigri confidit“ ( tak kde zákon nemá presné definície, sa dlžník spolieha sa na úsudok lenivého sudcu). V aktuálnej praxi niektorých súdov postačuje dlžníkom predložiť súdu iba výpis z obchodného registra, prípadne doloženie podanej žiadosti o poskytnutie priamej podpory z Poľnohospodárskej platobnej agentúry, bez akéhokoľvek ďalšieho dôkazu, pričom súdy len na základe takýto „ne -dôkazov“ dlžníkom ochranu podľa §205 ZKR poskytujú, čo je podľa môjho názoru príkladom arbitrárneho rozhodnutia súdu.

Podľa komentára k zákonu o konkurze a reštrukturalizácii (JUDr. Branislav Pospíšil: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, Iura Edition spol. s r. o., 2012, s. 288, 589), zákon týchto dlžníkov bližšie nevymedzuje, ale s odkazom na univerzálnosť ZKR ako základného predpisu upravujúceho riešenie dlžníkovho úpadku treba toto ustanovenie vykladať tak, že ide len o tých dlžníkov, ktorí hospodárenie na poľnohospodárskej pôde vykonávajú ako rozhodujúcu činnosť. Z použitej formulácie vyplýva, že výkon hospodárenia na poľnohospodárskej pôde musí byť skutočný, reálny a nepostačuje, ak dlžník len formálne deklaruje, že hospodári na poľnohospodárskej pôde, prípadne dokladá, že má príslušné živnostenské oprávnenia alebo že má prenajatú poľnohospodársku pôdu. Preto ak napríklad dlžník v dôsledku zlej hospodárskej situácie nie je schopný obhospodarovať poľnohospodársku pôdu, z pôsobnosti ZKR vyňatý nie.

S uvedeným názorom sa plne stotožňujem, nakoľko je v ňom dodržaný úmysel zákonodarcu ochrániť dlžnícke subjekty, ktoré reálne hospodária na poľnohospodárskej pôde v čase vegetačného obdobia a umožniť im zozbierať úrodu, ale zároveň zohľadňuje hlavný účel konkurzného konania, ktorým je maximálne uspokojenie pohľadávok veriteľov v čo najkratšom čase, a minimalizovať tak následky úpadku, ktorý sa netýka len samotných dlžníkov, ale aj ich veriteľov.

Cieľom môjho príspevku bolo najmä poukázať na povrchný prístup súdov pri preskúmavaní splnenia podmienok podľa § 205 ZKR, ale tiež dať do pozornosti dobre zdôvodnené rozhodnutie Okresného súdu Žilina , sp. zn. 7K/6/2024 zo dňa 31.07.2024, týkajúce sa §205 ZKR, v ktorom Okresný súd Žilina, vykonal rozsiahle dokazovanie v otázke posúdenia splnenia či konkrétneho dlžníka je možné považovať za dlžníka hospodáriaceho na poľnohospodárskej pôde, a v tomto kontexte ako prvý od roku 2006 poskytol pre súdy, ale aj dlžníkom a veriteľom precízny výklad §205 ZKR.

(https://www.justice.gov.sk/sudy-a-rozhodnutia/sudy/rozhodnutia/9ad763d7-19cb-4843-ac5d-8432e2db73b5:192973d0-32e8-4227-9010-94e79c14aedc/ )

Rád by som upozornil na judikát, ktorý ma veľmi potešil. A nenašiel som žiadnu doterajšiu diskusiu, kde by sa hodil ako diskusný príspevok, tak si ho tu odložím ako samostatný post.

Ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/107/2018, z 26. novembra 2020, ktoré bolo publikované v Zbierke ako judikát R 15/2025. Celý text právnej vety je citovaný pod postom nižšie.

V prvom rade judikát potvrdzuje, že absolútna neplatnosť právneho úkonu má byť výnimkou, nie riešením každého trochu komplikovanejšieho problému. Z tohto hľadiska by sa judikát hodil do tejto diskusie. Nad rámec toho však judikoval aj dôležité závery o zabezpečovaní pohľadávok.

Konanie pred nižšími súdmi

Žalobca sa domáhal určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke a zabezpečovacích inštrumentov – konkrétne notárskej zápisnice o priamej vykonateľnosti, uznania dlhu, „dohody o prevzatí povinnosti dlžníka“ a ručenia. (Žaloba bola podaná ešte za účinnosti OSP, takže určovací petit bol prípustný.)

Nižšie súdy žalobe v časti vyhoveli, teda konštatovali neplatnosť niektorých sporných právnych úkonov. Dôvodov bolo viac a niektoré boli skutkovo veľmi špecifické (napr. skutočnosť, že dlžník vedel o svojej neschopnosti dlh splatiť, za čo bol právoplatne odsúdený za podvod). Tieto aspekty však na účely tunajšej civilistickej diskusie nie sú podstatné. Podstatné je, že podľa súdu prvej inštancie bol dôvodom neplatnosti ručiteľského vyhlásenia rozpor so zákonom a dobrými mravmi spočívajúci v tom, že toto vyhlásenie bolo urobené u notára spisujúceho notársku zápisnicu ešte pred odovzdaním peňazí predstavujúcich pôžičku – teda pred vznikom zabezpečeného záväzku.

Inými slovami, súd považoval za rozporné so zákonom a dobrými mravmi, že ručenie bolo poskytnuté tesne pred vznikom zabezpečeného záväzku.

Odvolací súd tento rozsudok potvrdil.

Celá kauza mala aj zaujímavé ďalšie dejstvo v exekučnom konaní, ktoré sa dostalo až na Ústavný súd SR (IV. ÚS 211/2023). Táto kapitola pre tento post nie je relevantná, z odôvodnenia sa však možno dozvedieť o ďalšom procesnom vývoji v danej kauze a obsahuje zaujímavé argumenty k doktríne res iudicata.

Dovolacie rozhodnutie

Najvyšší súd začal od zdôraznenia významu zmluvnej autonómie v občianskom a celkovo súkromnom práve. Poukázal na milú náhodu, že tento princíp je vyjadrený v číselne zhodných ustanoveniach Ústavy (čl. 2 ods. 3) a Občianskeho zákonníka (§ 2 ods. 3).

Následne sa venoval otázke zabezpečenia ešte neexistujúcej pohľadávky.

V danom prípade boli jednotlivé úkony urobené v rámci jedného a toho istého dňa s relatívne krátkym časovým odstupom na tom istom mieste. Dovolací súd poukázal na to, že základnou a ďalej nedeliteľnou časovou jednotkou právnického počítania času je deň. Tým pádom je pri úkonoch urobených v jeden deň irelevantné, v akom poradí boli realizované.

Čo je však pre širší presah tohto judikátu podstatnejšie, najvyšší súd neobmedzil svoje závery len na zabezpečovacie inštrumenty zriadené v deň vzniku zabezpečenej pohľadávky. Všeobecnejšie objasnil, že zabezpečovací inštitút ručenia je najbližšie k inštitútu záložného práva, ktorého úprava výslovne pripúšťa zriadenie záložného práva aj na zabezpečenie budúcich pohľadávok. Aj preto nie je dôvod konštatovať neplatnosť ručenia poskytnutého na zabezpečenie pohľadávky, ktorá ešte len má vzniknúť alebo ktorej vznik závisí od podmienky.

Najvyšší súd reflektoval aj na argument dovolateľa, že opačný výklad by viedol k istej forme Hlavy XXII. Veriteľ totiž nebude chcieť odovzdať peniaze pred zabezpečením pohľadávky. A po ich odovzdaní už dlžník a jeho prípadný ručiteľ nemusia mať motiváciu zabezpečenie poskytnúť. Je tak absurdné, aby právny poriadok veriteľovi zakazoval platné získanie zabezpečenia ešte pred poskytnutím pôžičky.

Pre úplnosť treba poukázať aj na rozumný výklad k neplatnosti pre omyl. Najvyšší súd potvrdil, že aj keby išlo o omyl, zakladala by táto skutočnosť právo dovolávať sa relatívnej neplatnosti, nie však absolútnu neplatnosť.

Záver

Judikát je hodnotnou a dôkladne odôvodnenou pripomienkou, že aj keď niečo presne nezapadá do zákonných formičiek a šuflíčkov, neznamená to bez ďalšieho, že by to mali súdy riešiť cez absolútnu neplatnosť. V časti odôvodnenia o „dohode o prevzatí povinnosti dlžníčky“ najvyšší súd vytkol nižším súdom, že konštatovali jej neplatnosť len z dôvodu, že nešlo o niektorý z vymedzených inštitútov. A pripomenul, že ak budú v opätovnom konaní znovu trvať na neplatnosti, musia vysvetliť, „do stretu s akým výslovným zákonným zákazom alebo kategorickým ustanovením zákona dohoda prišla a prečo takýto stret je namieste považovať už za taký, ktorý je za hranicou tolerovateľného“.

Okrem toho je však judikát osobitne prínosný v kontexte zabezpečovacích inštrumentov.

Zabezpečovacie prostriedky patria medzi tie inštitúty, ktorých funkčnosť je pre právny poriadok absolútne kľúčová. Na rozdiel od niektorých iných inštitútov, z ktorých málokedy vznikajú spory, pretože strany majú záujem sa dohodnúť, zabezpečovacie inštitúty musia fungovať práve „v zlom počasí“, keď „ide na lámanie chleba“.

Funkčnosť zabezpečovacích inštitútov sa zväčša testuje v momentoch, kedy aktív nie je dosť a ide o hru s nulovým súčtom – teda najmä v insolvencii alebo exekúcii. Ak sa v takej situácii veriteľ nemôže na zabezpečovací inštrument spoľahnúť, má to ďalekosiahle dopady na ochotu veriteľov financovať svojich dlžníkov (a tým pádom celú ekonomiku), ako aj na rizikovú prirážku akéhokoľvek financovania.

Práve preto považujem za osobitne problematické, keď sa pri zabezpečovacích prostriedkoch zabúda na všeobecný princíp výkladu právnych úkonov v prospech platnosti. (Viď. napr. diskusia o notárskych zápisníc o priamej vykonateľnosti urobených pred vznikom zabezpečenej pohľadávky – Víglaský. P., Kudláčová, T. Vykonateľná notárska zápisnica ako zabezpečovací inštitút pri zmluve o úvere. epravo.sk, 26. februára 2019).

O to viac sa teším z komentovaného judikátu.

____________________

„Pri uzavretí zmluvy o pôžičke a dojednaní jej zabezpečenia ručením v jeden deň, na jednom mieste a pri tom istom rokovaní nemožno zo samotnej okolnosti urobenia ručiteľského vyhlásenia pred odovzdaním peňazí vyvodiť jeho neplatnosť.

Žiadna zákonná úprava nevylučuje zabezpečenie ručením aj pohľadávky, ktorá vznikne až v budúcnosti, alebo ktorej vznik je viazaný na splnenie podmienky.

Zákonom ustanovený dôvod relatívnej neplatnosti právneho úkonu nemôže byť súčasne aj dôvodom neplatnosti absolútnej.

Dôvodom neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi môže byť len porušenie pravidiel, ktoré nemajú svoj pôvod (primárne) v zákonoch ani iných súčastiach právneho poriadku, ale v tých kategóriách a normách morálky, svedomia, etiky a pod., u ktorých nedochádza k ich prekrytiu s normami právnymi. “

R 15/2025 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2020, sp. zn. 3Cdo/107/2018)

Súhlasím, závery Nálezu III. ÚS 293/2024-53 sú prehnane formalistické navyše majú drakonické následky pre stranu sporu.

Hľadanie riešenia:

Z ustálenej udikatúry ÚS SR:

"Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, m. m. napr. IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08)."

Podľa § 15 ods.1 zákona č. 307/2016 Z.z. (1) Ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie podľa tohto zákona sa použije Civilný sporový poriadok okrem § 126.

Podľa §129 ods. 1-3 CSP:

1. Ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní.
2. V uznesení podľa odseku 1 súd uvedie, v čom je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné a ako ho treba doplniť alebo opraviť a poučí o možnosti podanie odmietnuť.
3. Ak sa v lehote určenej súdom podanie nedoplní alebo neopraví, súd podanie odmietne; to neplatí, ak pre uvedený nedostatok možno v konaní pokračovať.

OS BB by mal v takýchto prípadoch postupovať podľa §129 CSP.

Aj keď iná situácia, ale dávam do pozornosti rozhodnutie IV. ÚS 141/2019 k prihláškam do reštrukturalizačného konania.

1. Predmetom konania vo veci sťažovateliek bolo rozhodnutie súdu o neprihliadnutí na podania sťažovateliek ako na prihlášky do reštrukturalizačného konania. Ak by okresný súd prihliadol na znenie § 25 ods. 1 zákona o e-Governmente, potom by nevyhnutne dospel k záveru, že prihlášky sťažovateliek podané elektronicky je potrebné akceptovať aj napriek rozdielnemu vzhľadu so vzorom tlačiva na podávanie prihlášok podľa vyhlášky č. 665/2005 Z. z., keďže sťažovateľky postupovali lege artis a nemôžu niesť zodpovednosť za to, že portál poskytuje jeho užívateľom nevyhovujúce elektronické formuláre, resp. že majú nedostatky. Portál bol vytvorený štátom v záujme elektronickej úradnej komunikácie s ktorýmkoľvek orgánom verejnej moci, preto orgány verejnej moci sú povinné akceptovať komunikáciu prostredníctvom portálu, ako aj formuláre, ktoré sú tam k dispozícii na využitie, aj v prípade, že vykazujú nedostatky, a zodpovednosť za nedostatky formulárov tam zverejnených a poskytnutých na elektronickú komunikáciu nemožno prenášať na subjekty, ktoré prostredníctvom portálu komunikujú.
2. Ústavný súd už judikoval, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 30/97, III. ÚS 259/2010). Vzhľadom na to aj právo veriteľa na podanie prihlášky do reštrukturalizačného konania je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
3. Tým, že okresný súd piatym, deviatym a trinástym výrokom napadnutého uznesenia rozhodol, že na podania sťažovateliek sa neprihliada ako na prihlášky s odôvodnením, že pohľadávky neboli prihlásené na predpísanom tlačive, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v podobe odmietnutia práva na prístup k súdu (body 1, 2 a 3 výroku nálezu).
4. Ústavný súd konštatuje, že zahraniční veritelia si môžu svoje pohľadávky prihlasovať do reštrukturalizačného konania nielen podľa čl. 55 nariadenia o insolvenčnom konaní, ale aj podľa práva štátu, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie. Zahraničný veriteľ si môže vybrať, či podá prihlášku v reštrukturalizačnom konaní podľa lex fori concursus (podľa práva štátu, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie), ktorým je slovenský právny poriadok (teda podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii), alebo podľa nariadenia o insolvenčnom konaní.
5. 50. Ak sa zahraničný veriteľ rozhodne prihlásiť si svoje pohľadávky do reštrukturalizačného konania podľa lex fori concursus (prihláškou podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii) prostredníctvom elektronického formulára, ktorý bol vytvorený portálom, a tento elektronický formulár bol riadne vyplnený, autorizovaný a následne doručený správcovi, tak potom túto prihlášku podľa názoru ústavného súdu nie je možné odmietnuť z dôvodu, že vzhľad formulára vyplneného sťažovateľkami (zahraničnými veriteľmi) na portáli sa nezhoduje so vzhľadom vzoru tlačiva na podávanie prihlášok podľa vyhlášky č. 665/2005 Z. z

Keď príde na súd viacero vecí, ktoré spolu súvisia, spájajú sa spravidla k tej, ktorá napadla na súd najskôr – teda k veci s nižším číslom. To, ako sa súdy s prípadmi vysporiadajú PROCESNE, nevypovedá o právnom a justičnom živote o nič menej, než to, ako súdy rozhodujú meritórne. Na ústavnom súde je proces lakonický - otvorenejší, pravdepodobne preto, že ústavné právo je strešné, ale zároveň špecifické a úzke odvetvie, ktoré žije v zásade v spolupráci s celým právnym poriadkom. Sudca LM, ktorý nedávno oslávil 70. narodeniny za spájanie vecí nehlasoval. Mýlil sa? Bol zbytočne originálny?

– najvyššie a ústavné súdy

V európskej kontinentálnej tradícii mávajú najvyššie súdy aj niekoľko desiatok kariérnych sudcov. To preto, lebo najvyššie súdy rozhodujú všetky prípady, ktoré im inštančne prídu na stôl, a to s odôvodnením, resp. s plným procesným komfortom pre účastníkov. Nemôžu si z nich vyberať a musia prácne zjednocovať judikatúru. Teda rozhodujú všetky prípady, okrem ústavnosti zákonov.

Naopak, v USA majú na najvyššom súde deväť doživotne menovaných sudcov a sudkýň, ktorí si vyberajú prípady významné pre takmer 350 miliónov občanov. Americký systém sa pri určovaní právneho smerovania krajiny spolieha na hŕstku priamo menovaných sudcov s originálnym právnym myslením. SCOTUS rozhoduje malý počet prípadov, vrátane ústavnosti zákonov, malým počtom sudcov.

Nemci pod americkým vplyvom popri federalizácii či klauzule večnosti pridali po II. sv. vojne do Základného zákona aj ÚSTAVNÝ SÚD (asi tam vedeli aj o korešpondencii sudcu Josepha Storyho a von Mohla o nadradenosti ústavy). Ten rozhoduje iba o ústavnosti aktov akýchkoľvek autorít, vrátane samotného vymazania zákonov zo Zbierky: Malý počet 16 sudcov s originálnym myslením rozhoduje o tom, kam ústava moci už nedovoľuje ísť (https://academic.oup.com/icon/article/12/3/626/763768). Malý počet sudcov sa na európskych ústavných súdoch po stredne dlhom čase obmieňa, aby sa obnovila ich legitimita a originalita.

– viazanosť právom

Prečo hovoríme o originálnom myslení, keď sudcovia majú byť viazaní zákonom a metodologickými štandardami a originalita môže znamenať opak? Originalita však nemá znamenať výstrednosť - svojvôľu. A ani mystifikovanie procesu rozhodovania. Naopak, originalita musí mať základ v remeselnej právnickej dôkladnosti spojenej s osobitnou osobnou skúsenosťou a expertízou. Také myslenie sa môže zrodiť ako vedľajší produkt dlhoročného záujmu o právo. Také myslenie sa nerodí z rozhodnutia, že budem mať originálne myslenie.

Príklad originálnosti v myslení sudcov? Pred nedávnom na tunajšom Lexfore vzbudila diskusiu vec (ne)platnosti nájomných zmlúv z verejnoprávnych dôvodov https://www.lexforum.sk/194#202504012132500200. Ústavnú sťažnosť proti takejto, nie typicky ústavnej - horizontálnej veci, by bolo možné odmietnuť. V situácii, keď moc v tranzitívnej krajine systematicky vstupuje do zmluvnej slobody a najvyšší súd nemal príležitosť reagovať, sa vec stáva ústavnou a hodnou kasačného nálezu. Rozpoznanie rozdielov medzi týmito riešeniami je vecou originality myslenia (porov. bod 33 II. ÚS 77/2014 - https://www.ustavnysud.sk/docDownload/bdcd8ace-546b-4697-8532-1640cc8012a3).

– (ne)spájanie

Späť k spomínanému PROCESU a SPÁJANIU. Procesným príkladom originality je právny názor, prečo by sa na ústavnom súde nemali spájať viaceré podobné prípady (k nižšiemu číslu). Takéto spájanie je právne plne legálne, nikto nič neporušuje. Sú tu prítomné výhody jednotnosti a rýchlosti rozhodovania. No je tu aj názor, že „ústavnoprávnejšie“ je vykladať spájanie reštriktívne – práve pre podporu originality, aby ktorýkoľvek sudca mohol byť iniciátorom zmeny, ako v prípade neplatnosti zmlúv. Pri príležitosti 70. narodením LM posúďte v nasledujúcich riadkoch: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a0ec4477-341e-444a-ab23-6ac469146897

Asi každý právnik, ktorý zvykne preverovať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam alebo iným aktívam a v rámci toho skúma reťaz nadobúdacích titulov, niekedy narazil na “strašiaka” v podobe § 59a OBZ. Počul som o toľkých diskusiách o tomto ustanovení, až som prekvapený, že po dobu existencie tohto blogu sa mu venoval len jeden post.

Ako je známe, toto ustanovenie ukladá osobitné podmienky pre účinnosť určitých transakcií medzi spriaznenými osobami. Ak je nadobúdateľom akciová spoločnosť (pred rokom 2016 išlo aj o spoločnosti s ručením obmedzeným), ide o transakciu určitej hodnoty (10% hodnoty základného imania nadobúdateľa, teda často relatívne nízke sumy) a druhou stranou je spoločník/akcionár (a ďalšie spriaznené osoby vymenované v odseku 3), musí byť hodnota určená znaleckým posudkom. Zmluva aj znalecký posudok musia byť uložené v zbierke listín obchodného registra a prípadne aj osobitného registra ako kataster nehnuteľností. V opačnom prípade zmluva nenadobúda účinnosť.

V praxi je bežné, že podnikatelia a podnikateľské skupiny prevádzajú hodnotné aktíva medzi spriaznenými osobami. A v rámci týchto prevodov nie je zriedkavosťou, že na § 59a OBZ sa akosi zabudne.

Keď sa takéto opomenutie objaví dodatočne, vyvstáva otázka, čo s tým. Táto otázka je osobitne pálčivá v prípade nehnuteľností.

Právne úvahy sú zväčša nasledovné: Zmluva je síce platná, ale podľa § 59a OBZ nenadobudla účinnosť. Správa katastra však splnenie týchto podmienok neskúma (Katastrálny bulletin, č. 2/2007), takže spravidla povolila vklad. Prevod vlastníckeho práva na základe neúčinnej zmluvy sa však filozoficky prieči princípu kauzálnej tradície. A tak nemožno vylúčiť riziko, že prevod sa bude považovať za neplatný. Keďže slovenské právo nechráni dobromyseľného nadobúdateľa a platí zásada nemo plus iuris, hrozí tak, že ani ďalší nadobúdatelia nie sú vlastníkmi. Istú ochranu môže poskytnúť inštitút vydržania, ale často ešte neuplynula vydržacia doba. A aj keby uplynula, je otázne, či pri porušení zákona možno založiť dobromyseľnosť. Riziko neplatného nadobudnutia vlastníckeho práva môže ohroziť aj následné transakcie s dotknutými nehnuteľnosťami.

Vzhľadom na tento praktický dopad by som rád upozornil na nedávnu judikatúru k tejto problematike. Najprv však stručne k histórii daného inštitútu.

Historický kontext § 59a OBZ

Ustanovenie § 59a bolo do Obchodného zákonníka vložené novelou č. 500/2001 Z. z. ako transpozícia čl. 11 druhej smernice práva obchodných spoločností (77/91/EHS) (medzitým ide o čl. 52 kodifikovanej smernice 2017/1132). Hoci druhá smernica upravovala len akciové spoločnosti, § 59a sa v slovenských podmienkach nad rámec smernice aplikoval aj na spoločnosti s ručením obmedzeným.

Účelom tohto ustanovenia bola ochrana kapitálu obchodných spoločností pred nevýhodnými transakciami v prospech spriaznených osôb – teda variácia na slovenské „tunelovanie“.

Novelou č. 87/2015 Z. z. bol zavedený inštitút krízy ako prepracovanejší nástroj na ochranu kapitálu spoločnosti a zároveň boli z pôsobnosti § 59a vyňaté spoločnosti s ručením obmedzeným. Okrem toho bol doplnený odsek 7 upravujúci následky porušenia tejto normy okrem neúčinnosti:

„Hodnota plnenia poskytnutého podľa zmluvy, ktorá nenadobudla účinnosť, sa musí spoločnosti vrátiť podľa zásad o bezdôvodnom obohatení. Členovia štatutárneho orgánu, ktorí vykonávali funkciu v čase jeho poskytnutia, ručia spoločne a nerozdielne za jeho vrátenie. Spolu s nimi ručia tí, ktorí vykonávali funkciu člena štatutárneho orgánu v období, v ktorom spoločnosť nárok na vrátenie plnenia neuplatňovala a o tejto povinnosti s prihliadnutím na všetky okolnosti vedeli alebo mohli vedieť.“

Judikatúry k právnym následkom porušenia § 59a OBZ bolo historicky málo.

Nespomínam si na žiadnu európsku judikatúru k čl. 11 druhej smernice. Vo veci C-373/97 k inému ustanoveniu druhej smernice však Súdny dvor EÚ konštatoval, že nakoľko smernica neustanovuje sankcie za porušenie jej ustanovení, aplikujú sa bežné sankcie súkromného práva, medzi ktorými môže figurovať aj neplatnosť (bod 41).

Česká judikatúra taktiež nebola nápomocná vzhľadom na odlišnú úpravu. Ekvivalentné ustanovenie v českom Obchodnom zákonníku (pred rekodifikáciou) bol § 196a. České súdy judikovali neplatnosť zmlúv, ktoré porušovali toto ustanovenie; ak však išlo len o formálne nedodržanie postupu, ale cena nebola nevýhodná, nemuselo ísť o neplatnosť (napr. NS ČR, sp. zn. 31 Cdo 3986/2009 a tam citovaná judikatúra). Česká úprava však bola formulovaná inak ako slovenská. Na rozdiel od § 59a slovenského OBZ totiž § 196a českého OBZ neustanovoval neúčinnosť ako následok nedodržania predpísaného postupu. Z hľadiska následkov porušenia tejto normy teda české súdy vychádzali z inej úpravy a aplikovateľnosť ich záverov na Slovensku tak bola limitovaná.

O to významnejšia je nedávna judikatúra slovenských súdov.

Nedávna judikatúra

V konaní pod sp. zn. 4 Obdo 41/2020 Najvyšší súd SR rozhodoval o dovolaní proti rozhodnutiu krajského súdu, podľa ktorého porušenie § 59a malo za následok, že „kúpna zmluva [...] nenadobudla účinnosť [... a ...] na neúčinnosti kúpnej zmluvy nemení nič ani fakt, že kúpna zmluva bola zavkladovaná príslušnou správou katastra.“

Najvyšší súd toto rozhodnutie zrušil z iných dôvodov, obiter dictum však poznamenal nasledovné:

„[S] účinnosťou od 1. júla 2015 zákonodarca doplnil do uvedeného ustanovenia § 59a odsek 7, v ktorom zákonodarca upresnil dôsledky zmluvy, ktorá nenadobudla účinnosť pre nesplnenie § 59a Obchodného zákonníka tak, že účastníci takejto zmluvy sa môžu domáhať vrátenia hodnoty vzájomného plnenia, pričom nedostatok založenia znaleckého posudku do zbierky listín neznamená neplatnosť predmetnej zmluvy a upravil ručenie členov štatutárneho orgánu, ktorí boli jeho členom v čase poskytnutia plnenia zo zmluvy (okrem iného zákonodarca zúžil aplikáciu tohto ustanovenia len na akciové spoločnosti). Z uvedeného doplnenia vyplýva, že na základe zmluvy, ktorá nenadobudla účinnosť v dôsledku nedodržania § 59a Obchodného zákonníka, mohlo dôjsť riadne k prevodu vlastníckeho práva na obchodnú spoločnosť, čím sa zo strany zákonodarcu chcela zrejme docieliť ochrana tretích osôb, ktoré možno už nadobudli daný majetok od obchodnej spoločnosti. Uvedené dáva zmysel aj pri pohľade na § 59a Obchodného zákonníka cez jeho hlavný účel.“ (uznesenie NS SR, sp. zn. 4Obdo/41/2020 z 28.7.2021)

V ďalšom konaní pod sp. zn. 1 Obdo 61/2020 najvyšší súd rozhodoval o podobnej otázke v kontexte konania o vylúčení majetku zo súpisu úpadcu. Podobne obmedzil účinky dopady porušenia § 59a OBZ, pričom vychádzal najmä z dvoch argumentov.

Po prvé, z účelu danej normy, ktorou je prioritne „umožniť informačný prístup veriteľom, prípadne iným osobám k relevantným informáciám o konaní spoločnosti a jej spoločníkov, prípadne akcionárov, ktoré môžu priamo ovplyvniť mieru uspokojenia ich pohľadávok voči spoločnosti a zamedziť úkonom, prostredníctvom ktorých by došlo k prevodom majetku spoločnosti väčšej hodnoty za nižšiu hodnotu ako je všeobecná hodnota tohto majetku. Splnenie si takejto povinnosti na registrovom súde uložením príslušných dokumentov do Zbierky listín má informačný charakter bez výraznejších účinkov a právnych dôsledkov. Uvedené ustanovenie nebráni spoločnosti nadobudnúť majetok za nevýhodných podmienok, ale upozorňuje na prípadnú ekonomickú nevýhodnosť transakcie.“

Po druhé, doplnený odsek 7 podľa najvyššieho súdu „potvrdzuje, že aj na základe zmluvy, ktorá nadobudla [sic] účinnosť v dôsledku nedodržania § 59a Obchodného zákonníka mohlo dôjsť riadne k prevodu vlastníckeho práva, keď zákon v prípade plnenia na neúčinnú zmluvu hovorí o vrátení hodnoty plnenia nie predmetu plnenia. Z tejto právnej úpravy teda vyplýva, že nároky na vrátenie majú len povahu obligačných nárokov a osoba, ktorá previedla majetok, nemá na jeho vydanie nároky vecnoprávnej povahy.“ (rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Obdo 61/2020 z 9.3.2022)

Toto rozhodnutie bolo publikované v časopise Zo súdnej praxe pod číslom ZSP 7/2025 a s nasledovnou právnou vetou:

„Splnenie povinnosti podľa § 59a ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka až po povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nie je prekážkou pre vecnoprávne účinky platne uzatvorených kúpnych zmlúv.“

Predmetné rozhodnutie prešlo aj ústavnoprávnym prieskumom, v ktorom sa Ústavný súd SR stotožnil so závermi najvyššieho súdu.

Ústavný súd „sa stotožňuje so všeobecným východiskom [...], podľa ktorého obligačnoprávne účinky kúpnych zmlúv, ktorých predmetom je nehnuteľnosť, majú časovo predchádzať ich vecnoprávnym účinkom. Neznamená to však, že z generálnej premisy niet výnimiek. K nim možno zaradiť aj prípad podľa § 59a ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka, ktorý nesplnenie tam uloženej povinnosti (uloženie do zbierky listín) sankcionuje odopretím účinnosti zmluvy, neupravuje však ďalšie dôsledky spojené s jej neúčinnosťou [...]. Ani § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ani katastrálne predpisy [...] explicitne nevylučujú vecnoprávne účinky kúpnej zmluvy, ktorá nenadobudla účinnosť v dôsledku porušenia § 59 Obchodného zákonníka. Pritom ústavný súd dopĺňa, že vecnoprávne účinky vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností sú dané konštitutívnou povahou rozhodnutia katastrálneho orgánu, ktoré požíva prezumpciu súladu so zákonom viažucu iné orgány verejnej moci pri rozhodovaní v budúcnosti. Absencia obligačnoprávnych účinkov kúpnej zmluvy v dôsledku nerešpektovania § 59 Obchodného zákonníka preto môže nanajvýš vyvolať dopad na súdne konanie, v ktorom by sa kontrahenti sporili o splnenie záväzku z takej zmluvy vyplývajúceho, eventuálne aj pre správne súdne konanie, ktorého predmetom by bola zákonnosť rozhodnutia orgánu správy katastra o povolení vkladu.“ (uznesenie ÚS SR, III. ÚS 505/2023 z 12.10.2023)

A do tretice by som ešte upozornil na rozhodnutie najvyššieho súdu pod sp. zn. 9 Cdo 5/2023, v ktorom odkázal na obe vyššie citované rozhodnutia, aj keď dovolanie bolo odmietnuté.

Čo ďalej?

Výklad následkov porušenia § 59a smerom k obligačnoprávnej povinnosti vrátiť hodnotu plnenia namiesto vecnoprávnych účinkov spočívajúcich v neprevedení vlastníckeho práva by bolo dobrou správou pre právnu istotu tretích osôb. V podstate by to úpravu § 59a posunulo bližšie k úprave zákazu vrátenia vkladu a obligačnoprávnym následkom § 67k. Na druhej strane nemožno opomenúť, že dikcia § 59a so sankciou neúčinnosti je iná ako § 67k. Uvidíme, či sa vyššie citované rozhodnutia stanú ustálenou praxou.

Úvodem se hodí alespoň zjednodušeně představit, co vlastně je to IP adresa a co představuje.

Velmi častým omylem, resp. nepřesným zjednodušením, je představa, že IP adresu (zejména jde-li o IP adresy verze 4, tedy stále výrazně nejrozšířenější) má každý počítač a zařízení, a že lze druhou stranou podle IP adresy identifikovat konkrétní zařízení či uživatele.

Pro pochopení je třeba rozlišit tzv. soukromé (privátní) a veřejné IP adresy (anglicky private/public addresses).

Soukromé IP adresy jsou takové, které jsou přidělovány jednotlivým zařízením uvnitř sítě, a jsou užívány (uživatelné) právě a jen v rámci dané sítě. V rámci dané sítě pak jsou vždy unikátní. Pod pojmem „síť“ se pak nejčastěji setkáme např. s jednou domácností, kanceláří, v případě některých poskytovatelů internetu ale i větším segmentem jeho sítě – např. ulicí či dokonce částí města, obcí.

Tyto soukromé IP adresy nejsou navenek – za hranicí sítě – viditelné, zjistitelné, ani známé komukoli dalšímu.

Navenek totiž síť, či často skupina sítí, vystupuje pod veřejnou IP adresou. Těch je omezené množství a v Evropě v roce 2019 „došly“ (blíže viz zde). Použití pojmu „došly“ je zde velmi zjednodušené, ve skutečnosti se jím myslí, že příslušným registrem (v Evropě RIPE NCC) byl přidělen poslední subnet (blok 256 IP adres), který byl k dispozici.

Řešení této situace („došlých“ veřejných adres) v praxi vede k větší agregaci sítí – tedy že se za jednou veřejnou IP adresou skrývá více a více sítí. Konkrétní způsob a rozsah agregace poskytovatelé internetu zpravidla nesdělují – zatímco někteří poskytovatelé stále přidělují veřejnou IP adresu pro každého klienta (např. domácnost, nikoli zařízení v ní – ty všechny navenek vystupují pod jednou veřejnou IP adresou), jiní, zejména ti větší, jsou pak nuceni k větší agregaci přípojek za jednu IP. Například významná plzeňská síť PilsFree užívá běžně jednotky veřejných IP pro celé sídliště.

V praxi je pak extrémně nepravděpodobné, že by pro koncové zařízení uživatele (např. domácí počítač) byla přímo přiřazena veřejná IP adresa, kromě jejich nedostatku by to bylo velmi nebezpečné – počítač by byl z celého internetu volně přístupný, vystaven útokům apod. – těmito riziky pak zařízení v privátní síti vystavena nejsou.

Jde-li o zařízení přímo užívající veřejné IP, pak se jedná zpravidla o servery, neboť u nich je žádoucí, aby k nim byl dostupný přístup z jakékoli sítě na světě (např. přístup na webové stránky, e-mailový server apod.).

Z povahy veřejných a soukromých IP adres je pak zřejmé, že „protistrana“ – např. webová stránka, na kterou uživatel přistoupí, má možnost „vidět“ pouze veřejnou IP adresu, za níž je zařízení uživatele připojeno, tedy za touto IP adresou zpravidla „skrývá“ více zařízení, počínaje např. jednou domácností, konče např. celým sídlištěm či městem.

IP adresa tak bez dalšího nemůže vést ke ztotožnění konkrétního zařízení, tím spíše ne jeho uživatele.

Detailněji k problematice veřejných a soukromých IP adres viz např. zde.

K otázce povinnosti uchovávání IP adresy bez souhlasu uživatele

Předně je velmi častým omylem nezohlednění, či zaměnění regulace přenosu a regulace obsahu.

Regulace přenosu je pojem vztahující se k poskytovatelům připojení k internetu, regulace obsahu je pak pojem dopadající naopak na provozovatele webových stránek.

Na provozovatele webových stránek zpravidla dopadá právní úprava zákona č. 480/2004 Sb., o službách informační povinnosti, naopak na něj nedopadá právní úprava zákona č. 127/2005 Sb., o elektronických komunikacích.

Vzájemný vztah těchto právních úprav vyjadřuje zákon o elektronických komunikacích ve svém ust. § 1 odst. 2:

(2) Tento zákon se nevztahuje na obsah služeb poskytovaných prostřednictvím sítí elektronických komunikací, jako je obsah rozhlasového a televizního vysílání, finančních služeb a některých služeb informační společnosti, není-li dále stanoveno jinak. Oddělením regulace přenosu od regulace obsahu nejsou dotčeny vazby, které mezi nimi existují, zejména pro zaručení mediální plurality, kulturní rozmanitosti a ochrany spotřebitele. (viz https://krajta.slv.cz/2005/127/par_1-odst_2).

Proto na provozovatele webových stránek výslovně nedopadají povinnosti vztahující se výlučně k poskytovatelům připojení k internetu, zejména vymezené v ust. § 97 odst. 3 zákona o elektronických komunikací, které stanovují povinnost uchovávání povinnost uchovávat po dobu 6 měsíců provozní a lokalizační údaje.

Obdobné závěry pak zaujímá i komentářová literatura:

Novák, J. in CHUDOMELOVÁ, Zuzana. Zákon o elektronických komunikacích: komentář. Komentáře (Wolters Kluwer ČR). Praha: Wolters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-7552-100-2:

Negativní vymezení předmětu právní úpravy zákona se týká tzv. služeb obsahu, které jsou šířeny prostřednictvím sítí a služeb elektronických komunikací. Jedná se například o obsah rozhlasového a televizního vysílání, finanční služby, služby informační společnosti. Důvodová zpráva výslovně uvádí, že "v souladu s právem ES je obecně vyloučena z působnosti zákona obsahová stránka poskytovaných služeb např. v podobě textu, obrazu, zvuku nebo videa, tj. zejména rozhlasové a televizní vysílání, dále poskytování obsahu v síti internet apod.".

Shodně též VANÍČEK, Zdeněk. Zákon o elektronických komunikacích: komentář. 2. aktualizované a doplněné vydání. Komentář (Linde). Praha: Linde Praha, akciová společnost, 2014. ISBN 978-80-7201-944-1:

Zákon stanoví v úvodním předmětu úpravy důležitou zásadu - oddělení regulace přenosu od regulace obsahu. […] Především je nutné rozlišovat mezi (a) obsahem jako přenášenou informací prostřednictvím sítě elektronických komunikací a (b) obsahem, který někdo vytvoří a šíří prostřednictvím sítě elektronických komunikací ke koncovému uživateli. […]

Podle základní části předpisového rámce elektronických komunikací, jíž je rámcová směrnice [Směrnice Evropského parlamentu a Rady 2002/21/ES ze dne 7. března 2002 o společném předpisovém rámci pro sítě a služby elektronických komunikací (rámcová směrnice), OJ L 108, 24.4.2002, str. 33-50 ve znění Směrnice Evropského parlamentu a Rady 2009/140/ES ze dne 25. listopadu 2009, kterou se mění směrnice 2002/21/ES o společném předpisovém rámci pro sítě a služby elektronických komunikací, směrnice 2002/19/ES o přístupu k sítím elektronických komunikací a přiřazeným zařízením a o jejich vzájemném propojení a směrnice 2002/20/ES o oprávnění pro sítě a služby elektronických komunikací] je nezbytné oddělit regulaci přenosu od regulace obsahu. Tento rámec se proto nezabývá obsahem služeb, který je poskytován prostřednictvím sítí elektronických komunikací jako služba elektronických komunikací; jde o obsah rozhlasového a televizního vysílání, finanční služby a některé služby informační společnosti. Proto jím nejsou dotčena opatření týkající se takových služeb přijatá na úrovni Společenství nebo na vnitrostátní úrovni v souladu s právem Společenství, s cílem podporovat kulturní a jazykovou rozmanitost a zajistit ochranu mediální plurality.

K právu uchovávání IP adresy bez souhlasu uživatele

Pro otázky uchovávání IP adresy je třeba se předně zabývat otázkou, zdali je možno ji považovat za osobní údaj.

K této otázce se vyjádřil Soudní dvůr EU ve svém rozhodnutí C-582/14 - Breyer proti Spolkové republice Německo ze dne 19. 10. 2016. Spor se týkal otázky, zda dynamické IP adresy představují osobní údaje ve smyslu směrnice 95/46/ES o ochraně osobních údajů.

Soudní dvůr uzavřel, že dynamická IP adresa představuje osobní údaj ve smyslu směrnice 95/46/ES i pro provozovatele webových stránek, pokud má k dispozici právní prostředky, které mu umožňují identifikovat dotyčnou osobu pomocí dodatečných informací, jimiž disponuje provozovatel služby.

Pro přehlednost se hodí poznamenat, že „dynamická IP adresa“ je IP adresa, která je veřejná (jak rozebráno výše), ale v čase dochází k jejím změnám ze strany poskytovatele – uživatel ji tedy nemá trvale, ale v čase se mění; jedná se tedy o veřejnou IP adresu.

Dalším významným rozhodnutím je rozhodnutí Soudního dvora EU ve věci C-673/17 - Bundesverband der Verbraucherzentralen und Verbraucherverbände — Verbraucherzentrale Bundesverband eV proti Planet49 GmbH ze dne 1. 10. 2019.

V tomto rozhodnutí soud uvádí zejména následující závěry:

• IP adresy jako osobní údaje: Soud v rozhodnutí potvrzuje, že IP adresy (zejména statické) mohou být považovány za osobní údaje podle GDPR, jelikož umožňují identifikaci uživatele.
• Požadavek na platný souhlas: Pro uchovávání IP adres, podobně jako pro cookies, je vyžadován aktivní a informovaný souhlas uživatele. Předem zaškrtnutá políčka nepředstavují platný souhlas.
• Transparentnost: Správce údajů musí jasně a srozumitelně informovat uživatele o tom, že shromažďuje a zpracovává jejich IP adresy, o době uchovávání těchto údajů a o tom, zda jsou sdíleny se třetími stranami.
• Oddělený souhlas: Souhlas s uchováváním IP adres by měl být vyžadován odděleně od jiných souhlasů, například od souhlasu s obchodními podmínkami.

Za aplikačně významné je třeba vnímat i rozhodnutí Rakouského úřadu pro ochranu osobních údajů (Österreichische Datenschutzbehörde (DSB)) č. DSB-D122.931/0003-DSB/2018 ze dne 30. 11. 2018, který lze shrnout takto:

• Úřad uvádí, že IP adresy představují osobní údaje ve smyslu čl. 4 odst. 1 GDPR.
• Úřad uvádí, že pouhé uvedení zpracování IP adres v zásadách ochrany osobních údajů není dostatečné pro splnění požadavků GDPR.
• Zpracování nebylo možné opřít o oprávněný zájem, protože nebyl proveden řádný test proporcionality a nebyly zváženy méně invazivní metody (jako anonymizace IP adres).
• Úřad zdůraznil, že pro sběr analytických údajů, včetně IP adres, je v daném kontextu nutný výslovný souhlas uživatelů, který splňuje kritéria čl. 4 odst. 11 GDPR.

Rekapitulace a závěr

Z citovaných rozhodnutí lze proto učinit závěr, že sběr a uchovávání IP adres bez výslovného, explicitního souhlasu uživatele je v rozporu s pravidly založenými nařízením GDPR a ustálenou rozhodovací praxí SDEU:

IP adresy jako osobní údaj

• IP adresa je osobním údajem (srov. rozhodnutí SDEU C-582/14 Breyer), protože umožňuje přinejmenším nepřímou identifikaci návštěvníka webu.
• Jako osobní údaj podléhá plné ochraně podle GDPR a její zpracování musí splňovat všechny zásady podle čl. 5 nařízení GDPR.

Princip minimalizace údajů

• Článek 5(1)(c) nařízení GDPR vyžaduje, aby zpracování osobních údajů bylo "přiměřené, relevantní a omezené na nezbytný rozsah ve vztahu k účelu".
• Pokud lze provozovat webové stránky bez sběru IP adres, jejich sběr není nezbytný a porušuje tento princip.

Omezení právního základu "oprávněného zájmu"

Ačkoli rozhodnutí Breyer připouští zpracování IP adres na základě oprávněného zájmu, tento zájem musí být:

• Skutečný a aktuální (ne hypotetický, např. kdyby byla IP adresa požadována v budoucnu orgány veřejné moci, pro budoucí analytické účely apod.)
• Nezbytný (ne pouze pohodlný)
• Převažující nad právy a svobodami subjektů údajů

V rozhodnutí SDEU ve věci C-13/16 Rīgas satiksme pak soud zdůraznil, že je nutné provést skutečné "vyvážení protichůdných práv a zájmů" v každém jednotlivém případě.

Důkazní břemeno stran oprávněného zájmu jde přitom zásadně k tíži toho, jež uchovávání osobních údajů činí.